Továrnici, ktorí sa neboja montérok

Ľudia z biznisu sa zhodujú, že problém nie je vyrobiť, ale o úspechu rozhoduje to, kto vie predať. Aj Ivan Karas a Peter Ranto sa najskôr roky učili dobre predávať farby z dovozu. A až nedávno sa z nich stali aj ich producenti. V Sládkovičove na jar rozbehli novú spoločnú fabriku s fínskym dodávateľom farieb Nor-maali.

Novopečení továrnici nezabúdajú na vžité zlepšovanie biznisu kúsok po kúsku. Nechodia po fabrike v oblekoch pozerať, či všetko beží tak, ako má. Farby tu mieša viac majiteľov ako robotníkov. Lebo zamestnanca majú len jediného a v pofarbených montérkach po nej chodia už len oni dvaja. Tvrdú prácu mali vždy v krvi. Veď aj k tomuto biznisu ich priviedol náročný koníček – horolezectvo.

Zlanili k obchodu

Strojár I. Karas a ekonóm P. Ranto sa po vysokých školách nehrnuli do kancelárií. Ako amatérski horolezci si na prelome režimov zarábali pri natieraní výškových budov. Po novembri 1989 ich práca s farbami priviedla k myšlienke, či ich nezačnú sami predávať. Začali oslovovať zahraničných producentov s tým, že ich budú zastupovať na slovenskom trhu. Ich prvým veľkým partnerom sa stal nórsky Jotun, patriaci do prvej päťky svetového biznisu s farbami

„Keď si pred dvoma desaťročiami vyberal Jotun v Brne partnera na predaj v Česku i na Slovensku, bol som jediný, kto vedel po anglicky. Rýchlo sme sa dohodli,“ spomína I. Karas.

Obaja Západoslováci si firmu na predaj farieb založili v roku 1994 a nazvali ju Valor. Ich nosným biznisom sa stali dodávky protikoróznych farieb pre priemysel. Farby si od nich kupovali napríklad niekdajšie Východoslovenské železiarne, Slovnaft či Slovenské elektrárne.

Pred desiatkou rokov začal na Slovensku Valor predávať aj produkty fínskeho Nor-maali. Najmä potom, keď túto menšiu firmu kúpil nórsky Jotun s cieľom udomácniť sa viac na fínskom trhu.

Fabrika za slušnosť

Nor-maali v roku 2006 ponúkol dvojici podnikateľov, či by s ním nechceli na Slovensku alebo niekde v strednej Európe postaviť továreň na výrobu ich značiek pre tunajší región. Ponuka znela na rovnocenné partnerstvo. Polovicu fabriky bude mať fínsky navrhovateľ a každý z dvoch Slováci po štvrtine.

„Išli sme do toho, aj keď sme do výstavby novej fabriky dali všetko, čo sme dovtedy zarobili. Chceli sme sa však v biznise s farbami dostať na ďalší level. Mať vlastnú výrobnú základňu,“ spomína I. Karas. Materskému Jotunu a neskôr aj dcérskemu Nor-maali nikdy nič nedlhovali a faktúry platili vždy načas. To v biznise nie je vždy pravidlo. K fabrike sa tak slovenskí podnikatelia dostali vďaka dlhodobej serióznosti a vzájomnej dôvere.