V továrni u Ježiška sa pracuje celý rok. Najmä pre export do zahraničia

V širšom centre Čadce stojí priemyselná budova s kovovou bránou.  Je pol desiatej ráno, všade sneh a do Vianoc ešte pár dní. Báli sme sa, že lockdown zastaví výrobu aj vo Freedom Juniors, kde ručne vyrábajú vianočné ozdoby. Nestalo sa tak a finišuje jedno z bezkonkurenčne najnáročnejších a najrušnejších období roka. Pandémia poslala domov len pár žien. Zvyšok plní plány a dopravuje objednávky zákazníkom do všetkých kútov sveta.

Horné Kysuce sú známe tradičnou výrobou vianočných ozdôb. Desaťročia ich tu tvoria majstri a majsterky, ktorí sa remeslo naučili na odborných učilištiach alebo od kolegov vo výrobnej hale. Súrodenci Martin a Elena Slobodovci založili v roku 1998 Freedom Juniors. Neskôr sa k nim pridala Michaela, Martinova manželka. Začínali v pivnici u Martinových rodičov. K trom pracovníkom pribudli ďalší. „V pivnici boli zlé pracovné podmienky. Zima, tma, nízke stropy. Preto sme presunuli do priestorov bývalej školy vo vedľajšej obci. Tam sme dokázali stráviť len jedno leto, pretože v zime bolo miestnosti veľmi ťažké vykúriť,“ spomína Michaela. Takže sa sťahovali. V zime pivnica, v lete stará škola. Päť zamestnancov však presuny znieslo s väčšou ľahkosťou ako súčasných sto. Dnes sa charakterizujú ako stredný podnik s priemyselnou výrobou, ktorý ročne vyprodukuje milión kusov sklenených ozdôb.

V roku 1903 postavili na Kysuciach prvú priemyselnú budovu. Bola to súkenná továreň. Dnes v jednej z jej častí sídli aj Freedom Juniors. „Na niektorých miestach fasády vidno zásahy minulého režimu, obitú omietku a zničenú pôvodnú štuku, ale stále má charakter,“ ukazuje M. Slobodová. Vyjdeme desiatky schodov a sme vo výrobnej hale. Sedí tu päťdesiat žien, v rukách držia štetce a maľujú gule. Uprostred stojí vianočný stromček. Má asi štyri metre a odvrchu po spodok ho zdobia sklenené ozdoby.

Výroba ako kedysi

Michaela nás svižne vedie do výroby. „Dávajte si pozor, je tu hluk,“ upozorňuje. V menšej miestnosti sedí do desať pracovníčok, v ušiach majú štuple, pod lakťami penové vankúše a v rukách horáky. Tavia sklené trubicové sklo, z ktorého tvarujú ozdoby. Rýchlo nahriať, roztaviť, pootáčať a ústami vyfúknuť guľu, zvonček či špic. „Fúkať sklo je umenie, niekto sa to učia aj mesiace,“ opisuje Michaela. Potom sa gule striebria. „Nie všetky si vyžadujú úpravu, väčšinu však striebrime,“ vysvetľuje. V „striebriarni“ sa dovnútra ozdoby vstrekne roztok striebra. Následne sa močí do vody s teplotou 60 stupňov a prichádza kontrola, či striebrenie prebehlo dôkladne. „Treba byť rýchly. Táto práca určite nie je pre komótnejšie povahy,“ smejú sa zamestnankyne. Výsledkom procesu je guľa, ktorá vyzerá ako zrkadlo. Keď vyschne, treba ju vyleštiť. Takto pripravená ozdoba sa máča do syntetických farieb určených na sklo. V miestnosti, kde sa ozdoby farbia, stoja za pracovnými stolmi dve ženy. „Toto je Betka, odborníčka na farbenie. Dokáže namiešať najrôznejšie farby,“ predstavuje zamestnankyňu šéfka. Pani Betka už školí mladšie kolegyne. Ukazuje nám rôzne techniky farbenia. Na konci stola leží biela guľa. Pripomína porcelán. „Áno, to je najmodernejší farbiarsky postup,“ prezrádza. Ženy majú na tvárach respirátory. Smejú sa, že povinnosť nosiť ich počas pandémie pre nich nepredstavovala zmenu. Chrániť sa musia celý profesionálny život, keďže pri farbení strávili už niekoľko sezón.

Takmer finálnou fázou, za ktorou nasleduje už len kontrola, balenie a preprava, je maľovanie. Tenkým štetcom či skleneným písadlom sa na ozdobu kreslí, píše, nanášajú sa trblietavé posypy, kamienky a najnovšie aj pierka. Maľovanie je najpomalší proces a vyžaduje si nemalú zručnosť. Na prvý pohľad sa zdá, že ženy pracujú bezchybne. Ťahy štetcom sú presné. Dôležité je, aby mala séria rovnaký vzor. „Ručná práca má svoje úskalia. Niekedy sú odchýlky, no snažíme sa, aby neboli veľké. Ale práve tie sú niekedy na celom výrobku najzaujímavejšie,“ vysvetľujú maliarky.

Export pre zahraničie

Až 99 percent produkcie firmy smeruje za hranice. Zvyšné percento sa rozdelí medzi slovenských zákazníkov. Tovar ponúkajú špecializovaným záhradným centrám, obchodom s dekoráciami či nábytkom a menším kvetinovým ateliérom. Najväčším odberateľom je Nemecko, Francúzsko, USA, Taliansko a tento rok aj Nový Zéland. „Niekoľko výrobkov sme posielali aj na Island, do Dánska či Švédska,“ hovorí M. Slobodová. Slovenský zákazník sa k nim dostane zväčša na základe odporúčania od známych či kvetinárov. Je to najmä preto, lebo nepredávajú online, marketing na sociálnych sieťach je minimálny a podnikovú predajňu nemajú. Predávajú i na tradičných trhoch. „Veľkých nákupcov získavame na výstavách alebo ich nájde manžel. Má na to talent,“ pýši sa Michaela. Niektorých zákazníkov poznajú už dvadsať rokov. „Videli naše deti rásť. Tým, že sme rodinná firma, zakladáme si na priateľských vzťahoch,“ dodáva M. Sloboda, konateľ spoločnosti.

Okrasa nie je konkurencia