Tomáš Sedláček: Strach, že nás nahradia stroje, je na mieste. Panika nie

TREND sa s ním rozprával najmä o budúcnosti, o ktorej nedávno spolu s ďalšími autormi vyšla kniha 2036. Zaoberá sa pravdepodobným vývojom ekonomiky, technológií i kultúry v najbližších dvadsiatich rokoch.

Vaša kniha núka prognózy na dvadsať rokov dopredu. Dobehnú dovtedy Česko a Slovensko v životnej úrovni západnú Európu?

To je veľmi ťažké povedať, pretože napríklad v počte chát na jednu rodinu sme oveľa bohatší ako väčšina susedov. To, koľko ľudia chodia do reštaurácií a ako je lacné pivo, je tiež vec, ktorá patrí ku kvalite života. Medzinárodné porovnávanie je preto ošemetné. Napriek tomu si myslím, že ten rozdiel medzi hlavnými mestami mizne. Vždy sa však musíme pozrieť na to, kde to bohatstvo je. Majú ľudia väčšie byty? Alebo viac chát? Detí? Lepšie reštaurácie?

Kritizujete ukazovatele príjmov na hlavu – čím by sme mali životnú úroveň merať?

HDP odráža šťastie národa asi tak, ako váš príjem odráža vaše šťastie. Nejaký vplyv tam je, ale čím vyšší príjem máte, tým nižšiu úlohu už v spokojnosti hrá. Paradoxom dejín je však, naopak, to, že keď sme boli chudobní, HDP nikoho nezaujímal, a teraz, keď sme bohatí, tak kvôli desatinám percenta hovoríme o hrozbe rozpadu Európskej únie.

V čom potom tkvie šťastie?

Šťastie človeka sa odvíja od blízkosti jeho vlastného svetonázoru a vonkajšieho prostredia. Presvedčený komunista nebude nikdy spokojný v Spojených štátoch. Presvedčený liberál zasa nikdy nebude spokojný na komunistickej Kube.

„Keby nebola Európska únia, museli by sme si ju založiť.“

Zladenie štátneho zriadenia s osobnou preferenciou však môže byť v čoraz rôznorodejšej spoločnosti problém.

Iste. Už v rajskej záhrade boli Adam s Evou nespokojní, a tak urobili všetko pre to, aby ich odtiaľ vyhnali. Veľa v tomto kontexte hovorí aj rozprávka o zlatej rybke. Prvé dve priania toho, čo ju našiel, boli príliš excesívne, a preto tretím bolo uviesť veci do pôvodného stavu. Alebo rozprávka o trinástej komnate. Hrdinka tam neotvára trinástu komnatu preto, lebo nemá kde spať, ale z akéhosi čistého konzumerizmu. Má nutkanie urobiť to jediné, na čo vo svojom živote ešte nemá priestor.

Vo veľa krajinách rastie príjmová nerovnosť. Bude tento trend pokračovať aj v budúcnosti?

Príjmová nerovnosť je veľký problém. Ale treba sa pozerať aj na celkovú úroveň chudoby. A tá meraná počtom ľudí s príjmom pod dva doláre za deň vo svete klesá. Čiže to je taká zmiešaná správa: aj keď chudoba klesá, príjmové nožnice sa roztvárajú. Ale to mi prekáža menej, ako keby chudobní chudobneli a bohatí bohatli. V skutočnosti chudobní bohatnú a bohatí bohatnú ešte rýchlejšie. To nie je úplne zlé, ale stále cítime, že chudobní by mohli bohatnúť rýchlejšie. Ukázal to francúzsky ekonóm Thomas Piketty a vyplýva to aj zo štatistík. S tým sa dá niečo robiť cez zdanenie. Modernou formou by mohol byť základný garantovaný príjem. Ten by podľa mňa ani nemusel fungovať prostredníctvom štátu. Postupné ustupovanie významu národných štátov by mohlo znamenať, že tradičnú solidárnu úlohu v spoločnosti preberie ekonomika sama. Dlhodobo premýšľam nad tým, že by sa rozpočtová politika mohla viesť na úrovni hospodárskych odvetví, a nie štátov. Nech má bankovníctvo či automobilový priemysel svoju rozpočtovú politiku.

Tam by bol však problém s externalitami, problém s tým, keď ľudia prechádzajú z jedného systému do druhého, nie?

Aj ľudia prechádzajú z jedného štátu do druhého. Je to hlavne zaujímavá myšlienka.

No myšlienka štátu je založená na povinnosti.

Tento systém by tiež bol povinný. Ako napríklad povinné poistenie áut, ktoré je však prevádzkované súkromnými spoločnosťami.

Veľa sa rieši otázka, do akej miery moderné technológie ohrozia pracovné miesta. Juval Harari tvrdí, že keď umelá inteligencia prekročí schopnosti človeka, dokáže ho nahradiť vo všetkých činnostiach. Máme sa báť?