Zodpovedá to realite – do mnohých stredísk prichádza 90 percent hostí medzi decembrom a májom, zvyšok roka je tu viac-menej čakaním na ďalšiu zimu. No aj v Tirolsku sú lokality, ktoré sú výnimkou a u hostí sú obľúbené celoročne. Od jari do jesene sem chodí dokonca viac ľudí ako v zime.
Jedným z nich je u nás takmer neznáme mestečko Imst. Nachádza sa v podstate v centre Tirolska, asi 60 kilometrov od Innsbrucku, obklopené horami. Ak máte v Alpách často pocit, že hory sú to síce majestátne, ale pripadajú vám ďaleko, v Imste je to inak, tu máte kopce naozaj doslova pred dverami. Aj preto tu ľudia horami žijú, pre miestne deti je samozrejmosťou, že prvú trojtisícovku zvyčajne zdolajú ešte predtým, než vedia písať a čítať.
Údolie čarodejníc
To, aby ju zdolali, má aj iný význam – len takíto chlapci sa môžu zúčastniť veľmi populárneho chlapčenského fašiangového sprievodu, ktorý sa tu koná každé tri roky, a masky nosia chlapci od šesť do 16 rokov. Pravda, len tí, ktorí už boli v tritisíc metroch. V Imste a dedinkách v okolí sú totiž dodnes veľmi živé početné tradície – tie fašiangové sa dokonca dostali aj do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
My sme tu mali možnosť zúčastniť sa, aj keď len pasívne, iného zvyku – v júni zapaľujú miestne spolky a združenia na okolitých kopcoch ohne – podľa všetkého to nemá nič spoločné s našimi svätojánskymi, pretože tieto sa zapaľujú skôr. Predchádza tomu celodenná stavba vatry, zapaľujú sa na rôznych miestach, niektoré horia dokonca na vrcholoch a musia byť také veľké, aby ich bolo vidno do diaľky niekoľkých kilometrov. Spolky sa predháňajú v tvorivosti, videli sme napríklad horiace hranice v tvare kríža aj srdca.
Zdroj: IMST Tourismus
Cesta aj s materiálom na chrbte trvá na niektoré miesta aj päť hodín a je to vždy záležitosť s neistým výsledkom. Ak príde búrka, pobyt vo výškach je nebezpečný a treba zísť čo najrýchlejšie dole, bez dokončenia práce a z vatry nie je nič.
V údolí sa však vždy nepálili len ohne. Dedinka Tarrenz neďaleko Imstu bola nazývaná aj dedina čarodejníc – neslávne sa preslávila počas 30-ročnej vojny honom na bosorky. Tomuto obdobiu je venovaná úplne nová expozícia v múzeu v prírode nazvanom Knappenwelt, kam sa dá dostať z Imstu príjemnou prechádzkou.
Múzeum je venované baníckej tradícii v údolí Gurgltal, keďže baníctvo tu bolo po stáročia zdrojom obživy. Obnovené si tu možno pozrieť všetky prístroje a zariadenia, ktoré sa vtedy pri ťažení rudy – galenitu – používali. Dozviete sa napríklad aj to, že baníci trávili v horách vždy niekoľko dní, umývanie sa a prezliekanie nepoznali a aj prečo spávali natlačení na seba.
Súčasťou Knappenweltu je aj expozícia Liečiteľky z Gurgltalu , ktorá je venovaná jednému z najzaujímavejších archeologických objavov posledných rokov v celých Alpách. Našli tu totiž hrob ženy, ktorej pozostatky pochádzali z cca 16. – 17. storočia a nález to bol v mnohom zaujímavý. Hrob bol nezvyčajne plytký, žena bola pochovaná evidentne narýchlo a dolu tvárou, čo je spôsob, ktorý sa nikdy nepoužíval. Mala pri sebe špeciálne predmety, ktoré naznačovali, že sa mohla venovať liečiteľstvu – a v tých časoch teda mohla byť považovaná aj za čarodejnicu.
Rakúšania vedia podobné expozície robiť, takže aj tu, aj keď ide len o dve miestnosti, sa doslova vyhrali – okrem rekonštrukcie nálezu si môžete prečítať po stenách rôzne teórie o tom, kto to je a ako mohla zomrieť, a pozrieť film, ktorý je hranou rekonštrukciou možných udalostí – no upozorňujeme, že to nie je nič pre útlocitnejšie povahy...
Zdroj: IMST Tourismus
Cez ružovú roklinu
Okolo Imstu je vybudovaná sieť turistických chodníkov a okrem toho je eldorádom skalolezcov. Priamo za mestečkom je vybudované lezecké centrum s najvyššou umelou lezeckou stenou v Európe a nad ním sú tiež početné možnosti na lezenie po skalách. Výhodou je, že k väčšine trás sa dá rýchlo dostať z horských chát. Ide o kratšie cesty rôznych stupňov obťažnosti.
Pre tých, ktorým stačí v horách menej vzrušenia, je určených 340 kilometrov značených turistických chodníkov, závisí len od kondície a času. Jedna z pekných krátkych prechádzok sa začína priamo v centre mestečka a ide o 1,5 km túru cez tzv. Rosen-Garten-Schlucht, čo preložené do slovenčiny znamená Roklina ružovej záhrady.
Meno dali rokline alpské ruže, ktoré tu kvitnú začiatkom leta, keď sa celá sfarbí na ružovo. Ale aj mimo tohto obdobia ide o príjemnú túru vhodnú pre každý vek, keďže prevýšenie je len 250 metrov a rokliny majú všade svoje čaro. Na chodníku sme stretávali skupinky seniorov, ktorí mali určite po sedemdesiatke.
Na konci rokliny vás čaká prekvapenie – v Rakúsku nie nezvyčajné. Po hodinke túry, keď máte pocit, že idete divokou prírodou a vzďaľujete sa civilizácii, vyjdete na náhornú plošinu a pred vami sa zjaví stredisko. Lanovka, hotely, požičovne, turistická kancelária, zástavka autobusu.
Tu má cieľ aj jedna z najväčších miestnych celoročných atrakcií – Alpine Coaster, čo je najdlhšia visutá bobová dráha na svete (podobné, ale kratšie sú na Slovensku vo Veľkej Rači a na Donovaloch). Tá v Imste má 3,5 kilometra a miestami vedie až šesť metrov nad zemou.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Na hraniciach s Talianskom
Kým Imst sa hrdí polohou v centre Tirolska a ľahkou dostupnosťou, východotirolský Sillian je síce ďalej, ale zase ak tu bývate, môžete dovolenkovať v dvoch krajinách naraz – nachádza sa totiž priamo na hraniciach s Talianskom. V zime sa tu lyžuje, stredisko nad dedinou je síce maličké, má len 22 kilometrov zjazdoviek, ale veľmi slušné prevýšenie – z vrcholkov do údolia je to až 1 300 výškových metrov. Lanovka je priamo oproti najväčšiemu hotelu – Sporthotelu Sillian, ktorý rovnako ako stredisko patrí najväčšej rakúskej rodinnej firme v turizme – Schulz Gruppe.
Od jari do jesene sa v Silliane turistikuje a najmä bicykluje. Od vrcholovej stanice lanovky, ktorá sa nachádza v 2 000 metroch, sa dajú robiť prechádzky a túry od 45-minútových, kde je chodník taký široký, že po ňom môžete ísť aj s kočíkom, až po 10-hodinové.
Ak sa vám nechce zdolávať výškové metre, ale po nejakom pohybe v prírode túžite, prípadne vás hore prekvapí zlé počasie, možno sa vyviezť hore lanovkou a potom ísť pešo dole. Až do dediny sú to tri hodiny, obohatené krásnymi výhľadmi na celé údolie a hory okolo neho, ale nohy dostanú zabrať. Dá sa zísť aj len k strednej stanici lanovky – to trvá asi hodinu, máte to bez výhľadov, ale aj bez svalovice.
Hlavnou atrakciou je tu od jari do jesene určite cyklistická cesta okolo rieky Drávy. Celá má 366 kilometrov, časť zo Sillianu vedie do centra východného Tirolska, Lienzu, a tento úsek má 35 kilometrov. Ide naozaj idylickou krajinou, stále mierne z kopca (ak si chcete aj zašportovať, treba sa vybrať opačným smerom, z Lienzu do Sillianu), čiastočne cez les, čiastočne máte krásne výhľady na okolité mestečká a dediny, je tu napríklad niekoľko hradov. O občerstvenie je postarané, na úseku je niekoľko podnikov a najmä veľa odpočívadiel, ak si zoberiete jedlo a pitie so sebou.
V lete môžete bicyklovanie spojiť aj s kúpaním, chodník vedie napríklad aj okolo kúpaliska. Jediným problémom je, že cesta môže byť dosť plná – v najfrekventovanejších termínoch ňou prejde denne aj osemtisíc cyklistov. Keď sme tu boli, bolo ich približne len dvetisíc, ale aj to sa nám zdalo veľa.
Takže kto si chce trasu naozaj užiť, skorá jeseň je ideálnym obdobím – navyše tu miestni vtedy ponúkajú rôzne cyklisticko-kulinárske balíčky. Denné víkendové výlety na bicykli od jednej kulinárskej špeciality k druhej, ale aj niekoľkodňové cyklisticko-gastronomické pobyty.
Cestu zorganizovali Imst Tourism a Österreich Werbung.
Duálne vzdelávanie v praxi
Na Slovensku sa veľa hovorí o duálnom vzdelávaní, Rakúsko je príkladom, ako má vyzerať. Akurát že odlišnosti medzi systémami školstva sú také veľké, že sa mu zrejme priblížime ťažko. Napríklad v Sporthoteli Sillian nás obsluhovalo veľa učňov a bolo tu minimum personálu zo zahraničia, ako je to aj v rakúskych hoteloch už bežné.
Od riaditeľa hotela Michaela Platschkeho sme sa dozvedeli, že je to vďaka systému duálneho vzdelávania. To znamená, že výučbu učňov neplatí štát ako na Slovensku, ale zamestnávateľ, v tomto prípade hotel. V Siliane mali niekoľko učňov, jeden stojí zamestnávateľa niekoľko tisíc eur ročne. Ten si však vychováva kvalifikovanú pracovnú silu, navyše na svoj obraz. Žiaci trávia drvivú väčšinu času v práci, takže náklady na štúdium si vlastne odrobia.
Teoretická príprava je len doplnkom, teda je to presne opačne ako na Slovensku. Aj keď po skončení školy odídu na nejaký čas do zahraničia, väčšinou sa vracajú do zariadení, ktoré ich vyučili.
Mesto studní
Imst je v Rakúsku známy aj ako mesto studní. Voľakedy boli jediným zdrojom pitnej vody, po celom mestečku ich bolo 35. Osemnásť z nich sa zachovalo doteraz, väčšinou sú pomenované po niektorom zo svätých, ktorý ich aj zdobí. Na náboženské sviatky ich navyše zdobia girlandami kvetov.
V každej bol okrem toho, že sa tam naberala voda, aj priestor na pranie, válov na napájanie dobytka a dokonca slúžili aj ako verejné osvetlenie pre tých, ktorí sa vracali potme domov, často posilnení nejakým alkoholom – pri každej bol lampáš. Miestne turistické združenie urobilo zo studní turistickú atrakciu a ponúka okrem mapky s opismi tých najzaujímavejších aj prechádzku so sprievodcom, kde dostane hosť množstvo informácií o minulosti a zvykoch v údolí.
V centre Diania
Zdroj: Jarmila Horváthová
Priamo v Imste, teda nad ním, je len maličké lyžiarske stredisko s dvoma lanovkami a dvoma vlekmi (aj keď prevýšenie je tisíc metrov), ani tak nemajú v zime o klientelu v hoteloch a penziónoch núdzu. Chodí sem skupina lyžiarov, ktorí chcú každý deň lyžovať v inom stredisku a navyše sa im nechce platiť drahé ubytovanie v tých najvyhlásenejších.
Radšej si priplatia za benzín. Imst leží totiž medzi najznámejšími lyžiarskymi strediskami Rakúska, a to presne uprostred. Vo vzdialenosti 35 až 60 kilometrov, teda pol až trištvrte hodinu jazdy, máte raje pre lyžiarov, ako je Ischgl, St. Anton, Solden, Serfaus-Fiss--Ladis aj bavorský Garmisch- -Partenkirchen. To znamená to najlepšie, čo lyžovačka a zábava po nej v Tirolsku a Bavorsku poskytujú.
