Theresa Mayová pevne drží kľúč k budúcnosti Británie

Podujatie, ktoré ponesie názov Neformálne zasadnutie 27 hláv štátov a predsedov vlád, bude sledovať iba zo správ. I to je cena, ktorú zaplatí za to, že prevzala zodpovednosť za odchod Spojeného kráľovstva z EÚ, i keď o to oficiálne ešte nepožiadala.

Výrok, ktorý ju prežije

Trojslovným výrokom Brexit means Brexit (brexit znamená brexit) sa T. Mayová zapísala do britských a európskych dejín ešte skôr, ako sa posadila do premiérskeho kresla. Ostane visieť nad jej štátnickou kariérou rovnako nebezpečne nízko ako trojslovné motto Wir schaffen das (My to dokážeme), ktorý vlani sebaisto vyriekla nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Päťdesiatdeväťročná britská ministerka vnútra sa presadila pred dvoma mesiacmi medzi uchádzačmi na post vodcu Konzervatívnej strany – a tým aj úrad ministerského predsedu – ako silná osobnosť, ktorá bude rešpektovať želanie miernej (52-percentnej) väčšiny účastníkov júnového referenda o brexite, odchode krajiny z EÚ. Odhodlaním nezopakovať referendum o rozvode s Úniou prekvapila poslancov, pretože v kabinete Davida Camerona patrila k proúnijnému krídlu a mohlo sa zdať, že by jej vyhovovalo nové všeľudové hlasovanie s nádejou na opačný výsledok.

Theresa Mayová začala formulovať brexitovskú stratégiu prakticky od nuly a pod neúprosným tlakom zahraničia. Európskeho i celosvetového.

Premiér D. Cameron sa vzdal krátko po všeľudovom hlasovaní vodcovstva vo vládnucej strane a v exekutíve ostrovnej monarchie. Poddaným Jej veličenstva kráľovnej Alžbety II. hrozilo niekoľkomesačné obdobie bezvládia, pretože konzervatívci si vyhradzovali čas do konca septembra na viackolové voľby nového vedenia. Brusel, Washington, Peking, Tokio, Moskva, ale aj investori z Wall Street, londýnskej City a z ostatného zahraničia stŕpli od prekvapenia nad protiintegračným vývojom v Británii. Stranícku centrálu zaplavovali požiadavky, aby rezidencia ministerského predsedu na Downing Street 10 dostala čo najskôr nového pána.

Práve v týchto turbulentných dňoch zverili sivé eminencie konzervatívcov i britského politického a hospodárskeho establišmentu pod časovým tlakom osud krajiny do rúk ministerky vnútra. Vnútrostranícky volebný maratón sa zhustil na expresné minimum a 13. júla predstúpila pred televízne kamery, aby sa predstavila ako nová ministerská predsedníčka.

Zdroj: Profimedia.cz

Cesta k moci

Domácim televíznym divákom sa zapísal do pamäti posledný odsek jej prejavu s netypickým, až labouristicky znejúcim sociálne ladeným odkazom o Británii ako krajine, „v ktorej sa bude dariť nielen privilegovanej menšine, ale nám všetkým“. Európanom silno znel predposledný odsek: „Po referende nás čaká obdobie veľkých zmien. Sme Veľkou Britániou a viem, že zvládneme túto výzvu. Opúšťajúc Európsku úniu preberáme odvážnu novú pozitívnu rolu pre nás [Britániu] vo svete.“

Boli to sebaisté predsavzatia na úvod vrcholovej politickej dráhy dovtedajšej ministerky vnútra, o ktorej sa v zámorí – a pre Britské ostrovy je zámorím všetok ostatný svet – veľa nevedelo. Kto z radových obyvateľov polmiliardovej Európskej únie pozná mená ministrov vnútra aspoň v susedných krajinách, nieto ešte za kanálom La Manche?

Sivovlasá päťdesiatnička T. Mayová viedla britský rezort vnútra vyše šesť rokov. Úctyhodne dlho v období vyostrovania teroristických hrozieb a stúpania obáv obyvateľstva z nekontrolovateľnej masovej migrácie. „Železná lady“, ako túto svoju chladnú, metodickú a dôslednú nadriadenú, ktorá nepoznala žarty a vyžadovala železnú disciplínu, prezývali jej podriadení na ministerstve, prejavovala voči premiérovi D. Cameronovi bezvýhradnú lojálnosť.

Keď sľúbil predvlani vypísať referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ, prízvukoval osobné presvedčenie o výhodnosti nevystúpenia. Šéfka rezortu vnútra mu pritakávala, a tak sa zaradila do proúnijného krídla Konzervatívnej strany a ocitla sa v priazni proúnijného krídla kapitálových skupín v londýnskej City. Odsunula tak na vedľajšiu koľaj Borisa Johnsona, fotogenického dvojnásobného bývalého starostu Londýna, ktorý netajil ambície prevziať vedenie Konzervatívnej strany.

Výrečný, no nerozvážny B. Johnson sa rozhodol odlíšiť pred júnovým referendom od D. Camerona tým, že viedol brexitovské krídlo Konzervatívnej strany. Ako sa ukázalo, dopustil sa strategickej chyby, pretože domácim i zahraničným politickým a kapitálovým kruhom viac vyhovovala umiernenosť pragmatičky T. Mayovej ako bombastickosť šoumena B. Johnsona. Vyvolával dojem, že chce rúcať mosty na kontinent, teda k EÚ. T. Mayová sa prihovárala za ich zachovanie.

Obe bezdetné dámy v zhruba rovnakom veku a obe vorkoholičky dospeli k porozumeniu, že pre Nemecko i pre Úniu bude vhodnejšie poskytnúť Londýnu čas

To zabralo a v zahraničí ju začali brať ako rozvážnu osobnosť. Aj domácich váhavcov ohľadom brexitu ako-tak upokojila ako uvážlivá politička, ktorá udrží súdržnosť monarchie, predíde vytlačeniu ostrovov za okraj európskeho diania a zabráni predpovedanému hlbokému hospodárskemu útlmu.

Jej racionálne vystupovanie počas návštevy v Berlíne natoľko zaimponovalo nemeckej kancelárke A. Merkelovej, že odporučila francúzskemu prezidentovi Francoisovi Hollandeovi a eurokratom v Bruseli prestať naliehať na Londýn, aby bezodkladne otvoril rokovanie o výstupe Británie z EÚ. Obe bezdetné dámy v zhruba rovnakom veku a obe vorkoholičky dospeli k porozumeniu, že pre Nemecko i pre Úniu bude vhodnejšie poskytnúť Londýnu čas na prípravu na otvorenie výstupných rokovaní.

Kabinet D. Camerona bol zjavne natoľko presvedčený o víťazstve odporcov brexitu v referende, že nevypracoval programový plán B pre odchod kráľovstva z EÚ. Túto nevďačnú úlohu prenechal svojej nástupkyni a tá začala formulovať brexitovskú stratégiu prakticky od nuly a pod neúprosným tlakom zahraničia. Európskeho i celosvetového.

Skúška schopností v Číne

Názornú ukážku kolektívneho znepokojenia nad obratom v Británii predviedli tento mesiac jej hospodárski a obchodní partneri na samite skupiny G20 v Číne.