Tetovanie, sklo aj rozšírená realita. Jakub Pollág si užíva šírku dizajnu

Zohnali si zachovalé trojkolesové mini vozidlo Piaggio Ape 50, spojazdnili ho a vyrazili na cestu. Konkrétne do toskánskeho mesta Carrara, ktoré je známe ťažbou a spracovaním mramoru. Mladí dizajnéri chceli na vlastné oči vidieť, ako sa mramor získava a ako sa mení na umelecké diela či produkty. Niekoľko kusov materiálu si naložili do trojkolky a priviezli späť do Prahy. Tam vznikla ich mramorová kolekcia Bianco P, ktorú predstavili na výstave Designblok v roku 2012.

Napriek veľkému úsiliu a šťavnatému road tripu bol záujem o ich artový dizajn veľmi slabý. „Bol to šialený neúspech,“ hodnotí dnes Jakub. Ak by to s Václavom zobrali ako fatálne zlyhanie, dnes by možno robili niečo úplne iné a nikto by o nich nevedel. Zakopnutie však pochopili ako dôvod na nové nasmerovanie smerom k produktom a dnes patria medzi najvychytenejšie štúdiá dizajnu v Česku. K ich klientom patria Nike, Heineken, Lasvit či Ton. V lete sa stali kreatívnymi riaditeľmi progresívnej sklárskej firmy Bomma. Sám Jakub má za sebou veľmi úspešný rok – jednak sa s kolegom stali absolútnymi víťazmi českej súťaže Czech Grand Design a on si k tomu ešte aktuálne pribalil jedno z ocenení slovenskej Národnej ceny za dizajn.

Osobné tetovacie zariadenie Zdroj: Jakub Pollág

Držať si pestrosť

Existujú dizajnéri, ktorí sa celý život venujú jednému materiálu či technike. Ich svetom je sklo alebo nábytok a stále sa pokúšajú zlepšovať a špecializovať. U Jakuba je to presne naopak. Keď si preskrolujete stránku štúdia deFORM, narazíte na poháre, svietidlá, police, ale aj na skejterskú helmu, nástenné hodiny, produktové prezentácie firiem či stavebnicovú hru s rozšírenou realitou.

Mám veľké šťastie na klientov, ktorí mi dovolia experimentovať

„Veľmi nás baví skúšať nové veci. Výhoda dizajnu je v tom, že má široký záber a dáva nám možnosť testovať,“ vysvetľuje Jakub. A pokračuje, že majú veľké šťastie na klientov, ktorí im dovolia veci skúšať. Väčšinou je to totiž tak, že keď klient príde za dizajnérom, chce vidieť referencie v danom odvetví. „Naši klienti vidia, že experimentujeme, a zaujíma ich, ako by sme si poradili s ich produktom. To nám pomohlo vyformovať štúdio tak, že si viac zakladáme na našej kreativite než na špecializácii v rámci materiálu či techniky,“ tvrdí Jakub. A dodáva, že nie je možné byť expertom vo všetkom, a preto si do projektov vždy prizývajú odborníkov.

Keď študoval na londýnskej Royal College of Art (RCA), dostal mesiac na to, aby naformuloval svoj dizajnérsky prístup. Výsledok by sa dal zhrnúť do hesla „Robím veci, ktoré majú opodstatnenie na existenciu“. Znamená to, že vždy hľadá pridanú hodnotu, zaujíma sa o kontext, odbúrava všetko nepotrebné a chce sa pri tom aj zabaviť. Keď sa opýtam na príklad, ktorý všetky tieto zásady spĺňa, rozhovorí sa o tetovaní. Ide o projekt, ktorý mu priniesol najväčší svetový ohlas. Aby nakoniec ostal v zásuvke.

Štúdio deFORM na ceste do Carrary Zdroj: Deform

Etika tetovania

„Tetovanie má dve polohy. Sú ľudia, ktorí si chcú vytetovať niečo, čo je im blízke – nejakú myšlienku, pamiatku či symbol. A potom sú ľudia, pre ktorých je tetovanie módny trend a nástroj sebaprezentácie,“ otvára tému Jakub. Ako diplomovú prácu na RCA vytvoril samotetovacie zariadenie. V jeho okruhu pribúdalo známych s tetovaniami a on sa začal o tento fenomén viac zaujímať. Skúmal práve osobnú či intímnu rovinu tetovania. Vŕtala v ňom myšlienka, že ak sa niekto chce vizuálne poznačiť niečím veľmi blízkym, prečo by mu to mal vyhotoviť niekto iný a nie on sám. Alebo ak by sa navzájom potetovali životní partneri, vzniklo by medzi nimi ešte silnejšie puto. Logickú výhradu, že predsa nie každý musí byť výtvarne zručný, vnímal ako prijateľnú daň za to, že človek získa niečo naozaj autentické a osobné.

O tom, že trafil do čierneho, svedčili reakcie. „Za prvý rok od zverejnenia projektu som dostal asi osemtisíc mailov. Vždy keď o tom vyšiel článok v nejakom magazíne, prišlo mi aj 250 mailov za deň,“ hovorí. Väčšinou išlo o záujemcov o zariadenie a päť percent boli profesionálni tatéri, ktorí mu nadávali alebo sa vyhrážali smrťou. Trpezlivo im vysvetľoval, že jeho projekt nie je namierený proti nim, a väčšinu z nich nakoniec presvedčil.

A čo to má s dizajnom? Všetko. „V tomto projekte som riešil inžinierčinu, vstrekovanie plastov, výber komponentov, elektroinštaláciu, samotný vzhľad strojčeka až po sociálne aspekty témy. Robil som na tom, aby zariadenie bolo bezpečné, jednoduché a lacné,“ vysvetľuje.

Kľúčový bol záver. „Práve preto, že projekt zafungoval, stal sa nebezpečný. Uvedomil som si, že by sa mohol dostať do rúk ľuďom, ktorí nie sú zodpovední, sú pod vplyvom alebo konajú pod tlakom situácie. A pri tom vznikne niečo, čo majú mať na celý život.“ Morálna zodpovednosť Jakuba priviedla k rozhodnutiu, že produkt by existovať nemal, a preto atraktívny artikel zamrazil.

Hra Koski využívajúca rozšírenú realitu Zdroj: Deform

Smer rozšírená realita

Príklad odvážnej diplomovky podnecuje otázku na porovnanie vzdelávacích systémov. Jakub totiž prešiel tromi školami v troch štátoch. S dizajnom začal na bratislavskej technickej univerzite, bakalára má z pražskej „Umprumky“ a mastera si odniesol z prestížnej RCA. V štruktúre výučby zásadný rozdiel nevníma, všade išlo o prácu na projektoch a týždenné konzultácie s pedagógmi. Rozdiel je však v tom, že v Londýne mohol o dizajne hovoriť s ľuďmi, o ktorých predtým čítal v knihách a časopisoch. Pobyt na londýnskej RCA si pochvaľuje aj pre zameranie na najnovšie technológie. „Veľkým zlomovým bodom bolo pre mňa uvedomenie, že dnešné technológie nie sú také neuchopiteľné, ako sa na prvý pohľad zdá, a že sa dá s nimi pracovať,“ tvrdí.

Výsledkom takto získanej suverenity je vykročenie do rozšírenej reality s projektom Koski. „Je to naša reakcia na to, že deti sa dnes viac hrajú s tabletmi než s fyzickými vecami. My sme ešte vyrástli na klasických hrách, a preto sme chceli skombinovať to najlepšie z oboch svetov. Cieľ bol fyzická hra, ktorá využije aj neobmedzené možnosti virtuálneho sveta,“ vysvetľuje Jakub.

Aj pri klasických produktoch sa vždy snažím nájsť nejakú novú pridanú hodnotu

Koski je v základe klasická hra s drevenými kockami, z ktorých deti môžu niečo stavať. Posun je v tom, že prepojením s tabletom fyzická stavba ožíva a na obrazovke sa začína odvíjať príbeh. Z drevených kvádrov začne tiecť voda a vyrastú na nich stromy, po ktorých behajú príšerky.