Téma týždňa: Ako populisti zabili slovenského tigra. Alebo prečo nikdy nebudeme Švajčiarsko

Koncom mája 2022 Igor Matovič odštartoval najdrahšiu predvolebnú kampaň v histórii Slovenska. Vediac, že voličské hlasy dôchodcov majú rozdelené sociálnodemokratické strany, celú svoju politickú iniciatívu nasmeroval na rodiny s deťmi. Šéf OĽaNO dosiaľ neprestáva veriť, že štedré dotácie rodinných rozpočtov ho opäť katapultujú do čela nadchádzajúcich parlamentných volieb. Však len na budúci rok, aj každý ďalší, majú rodiny získať zo štátneho až 1,2 miliardy eur. Aby balík peňazí znel ešte atraktívnejšie a aby ho mohol pretlačiť rýchlejšie, I. Matovič ho nazval „protiinflačný“.

Táto aktivita I. Matoviča je viac než sporná. Ekonómovia v zhode tvrdia, že takéto kroky pomôžu rodinám iba obmedzene, hospodársku aktivitu z dlhodobého hľadiska znížia a navyše ďalej zaťažia už teraz neudržateľný slovenský rozpočet. Tieto kritické stanoviská sú dôvodom, prečo minister financií pretlačil zákon v skrátenom legislatívnom konaní. Odkedy zákon dostali do rúk koaličné strany, ubehlo do jeho schválenia v parlamente len päť pracovných dní. I. Matovič si neželal, aby sa k zákonu vyjadrila odborná verejnosť, mohla ho dôkladne zanalyzovať a spripomienkovať. Podľa slov bratislavského župana Juraja Drobu bol prijatý „na hulváta“. Takýto spôsob pretláčania zákonov sa využíval už pred poslednými voľbami, no v oveľa menšej miere než v súčasnosti. Nová vláda napriek svojim sľubom a v rozpore s programovým vyhlásením v takejto neprofesionálnej, no politicky atraktívnej praxi predbehla všetky ostatné vlády v histórii. Dôvodom nie je nič iné ako politika I. Matoviča, ktorá nepotrebuje analýzy ani kritiku.

Problém novej legislatívy nie je iba v tom, že s verejnými prostriedkami nakladá neúčelne, ale najmä v tom, že opäť dramaticky zvyšuje štátne výdavky. Minister financií, ktorý by mal strážiť štátnu kasu, sa vydal cestou veľkého míňania na svoje marketingové aktivity, ktoré sa časom stupňujú. Kým u Roberta Fica to boli stovky miliónov eur, u neho sú to miliardy. Vo svojej podstate a politickej stratégii sa príliš nelíši od R. Fica napriek jeho zosobneniu ako úhlavného nepriateľa. Obaja výrazne prispeli k tomu, že sa vyššie štátne dávky zakoreňujú do očakávaní slovenskej populácie. Už teraz Slováci vnímajú štát ako inštitúciu, ktorá je povinná sa o nich postarať v každej životnej situácii. Novými sociálnymi dávkami sa ich závislosť od štátu ešte zvýši. A to v čase, keď je ekonomika Slovenska na svojom vrchole a v budúcich rokoch a dekádach bude pod mohutným tlakom demografie a nízkeho vzdelania slovenskej populácie.

Vlaky zadarmo nie sú zadarmo

V ekonomickom žargóne je možné označiť za populistu každého, kto chce získať priazeň masy na úkor dlhodobej ekonomickej udržateľnosti. Takýto prístup najlepšie funguje v slabo vzdelanej populácii, ktorá si neuvedomuje, že každá sociálna politika má svoju odvrátenú stranu. Tou je nižšia agregátna ponuka. Ak sa z ekonomiky zoberie motivácia produkovať, podnikatelia budú tvoriť menej a ľudia menej pracovať, čím sa ochudobnia všetci.

Je jedno, akým spôsobom sa existujúce zdroje rozdelia, spoločnosť ako celok bohatšia nebude. Ak rozsah sociálnej politiky predbehne schopnosť ekonomiky podporovať ju, konkurencieschopnosť krajiny sa začne vytrácať a ekonomika spomaľovať – prestáva byť atraktívna pre zahraničný a následne aj domáci kapitál. Presne táto situácia v súčasnosti nastáva na Slovensku. Prvá a druhá Dzurindova vláda zavelili pomocou reforiem na zvýšenie konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky. Z krajiny sa stal regionálny ekonomický tiger. R. Fico však dokázal ľudí presvedčiť, že potu stačilo a štát dokáže byť omnoho štedrejší. A bol, dlhé roky dokázal svojimi výdavkami stavať na základoch, ktoré vytvorili najmä Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Potichu, no čoraz intenzívnejšie sa však začala prejavovať strata konkurencieschopnosti. Krajina sa stávala príliš drahou, na podnikanie nákladnou, no vzdelanosť populácie ostávala nízka. Prirodzene to malo vplyv aj na pohľad investorov na Slovensko.  

Kým štáty strednej a východnej Európy od roku 2015 do roku 2019 získali investície zodpovedajúce úrovni zhruba 2,1 percenta svojho hrubého domáceho produktu, na Slovensku to bolo iba 1,5 percenta. Krajina postupne strácala atraktivitu. Z hladného a agilného tigra sa stal malátny tvor s plným bruchom, no s atrofovaným svalstvom, ktorému sa prestalo chcieť robiť viac, ako nutne musí.

Negatívna trajektória sa neprejavila iba na makroekonomických číslach. Krajina samospádom prežívala, pokiaľ veci okolo fungovali. Keď sa však objavili problémy, ako bol covid alebo súčasná vysoká inflácia, ukázala sa nahota štátu a jeho neschopnosť riešiť problémy. 

Štát a jeho inštitúcie sa za ostatnú dekádu stali zraniteľnejšími a nefunkčnejšími. Dokumentoval to najmä covid, ktorý ukázal obrovskú medzeru medzi politikou ústrednej vlády a jej schopnosťou implementovať riešenia. Či to bolo plošné testovanie, alebo očkovanie, samosprávy, naopak, demonštrovali, že dokážu problémy aktívne a efektívne riešiť napriek chaosu, ktorý svojimi rozhodnutiami ústredná vláda vyvolávala. Paradoxne, práve samosprávy budú podľa novej legislatívy potrestané odobratím polmiliardového finančného balíka. Tento finančný deficit sa prejaví ich nutným šetrením, čo bude viesť aj k zhoršenej akcieschopnosti verejnej správy pri budúcich pohromách.

Populisti žijú z behu na krátku trať. Následok ich konania ich však raz dobehne. Koncom mája sa ukázalo, že slovenské železnice koketujú s myšlienkou zrušiť až 30 percent spojov. Dôvodom je vysoká cena energií, ktorá im zvyšuje náklady.

V skutočnosti problém železníc už dávno predtým zasial R. Fico uzákonením cestovania zadarmo. Svojím zásahom narušil rovnováhu medzi dopytom a ponukou do takej miery, že železnice nedokázali vytvárať dostatočné rezervy a investície. Bez nich sa zhoršovala schopnosť vyrovnať sa s krízovou situáciou. Dopyt pod vplyvom administratívnych opatrení rástol, no schopnosť zabezpečovať ho klesala. Až kým sa neobjavil bod, keď už nebolo možné dopyt efektívne nasýtiť. Deštrukcia ponuky zdevastovala dovtedy funkčnú železničnú prepravu.

Slovensko nie je Švajčiarsko

Minister financií má k šéfovi Smeru svojím myslením omnoho bližšie, než by sa mohlo zdať. Ani jeden z nich nehľadí na schopnosť ekonomiky tvoriť. Obaja sa sústreďujú výhradne na redistribúciu existujúcich príjmov v spoločnosti tak, aby maximalizovali svoju voličskú základňu. Ale nie je to iba problém Slovenska. Podobná politika dominovala v západnej ekonomike v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Následkom verejných výdavkov, ktoré nemali oporu v ekonomickom raste, vznikla mohutná vlna inflácie. Tá získala silu najmä vinou ropných šokov (ako železniciam drahá energia), no základ pre jej vznik vytvorili dávno predtým chybnou politikou vlády a centrálne banky. Inflácia sa zastavila až po tom, ako sa na jednej strane výrazne zvýšili úrokové sadzby, no na druhej strane sa ekonomika začala orientovať na ponuku. Ronald Reagan a Margret Thatcherová zmenili priority svojich vlád z vytvárania sociálnych programov a ich financovania vyššími dlhmi a daňami na vytváranie produkčnej kapacity a bohatstva. Až bohatšia spoločnosť môže udržateľne financovať sociálne programy. To však R. Fico aj I. Matovič svorne ignorujú.

Jednou z hlavných tém posledného vydania časopisu The Economist sa stala otázka, ako je možné, že malé a nehostinné Švajčiarsko sa stalo svetovým lídrom v lákaní svetového kapitálu a neskôr v jeho tvorbe. Vzhľadom na svoj HDP totiž pripadá na Švajčiarsko najviac firiem z rebríčka top 500 na svete. Odpoveď je jednoduchá: v aplikovaní triezveho rozumu. Je to „unikátny politický model, ktorý mieša federalizmus s priamou demokraciou, so slabou centrálnou vládou, s nízkou reguláciou, top výskumnými univerzitami, konkurenciou vo vzdelaní a v daniach medzi kantónmi“, píše The Economist.