Presne to sa deje v popradskej konzervárni Tatrakon. Jej 55-percentná vlastníčka Katarína Kacvinská má vo firme na poste manažérky pre obchod a marketing dcéru Ivanu. Manažérom výroby je zasa Peter Pisarčík – syn 45-percentného spoluvlastníka Juraja Pisarčíka.
Rodičia prerozdelenie postov vo firme vôbec riešiť nemuseli. K. Kacvinská ju riadila z postu generálnej riaditeľky už pred privatizáciou a J. Pisarčík bol technickým riaditeľom bývalého socialistického podniku. Keď ho sprivatizovali, všetko iba preklopili. Pri deťoch to až takto automaticky nebeží a rodiny pracujú na rozlusknutí tejto dilemy. A akýkoľvek špecialista na rodinné podnikanie by im musel iba zatlieskať. Na čelo firmy totiž hľadajú externého manažéra, ktorý príde do Tatrakonu ako nový a ničím neovplyvnený človek.
Pochovávania sa nezúčastnili
Obe rodiny o tom, prečo hľadajú nezávislého človeka, otvorene veľmi hovoriť nechcú. Od jej členov padajú pri stretnutí s reportérom TRENDU pri tejto téme málo konkrétne zdôvodnenia ako napríklad: „lebo tak sme sa rozhodli“ či „takto to bude lepšie“.
Delenie vplyvu v rodinných firmách, osobitne ak je v nich viacero rodín, je vždy citlivé. Ak sa však Podtatrancom podarí nájsť dobrého externého manažéra, bude to len ďalší zdarne prekročený problém. V náročnom domácom konzervárenstve ich počas podnikania museli vyriešiť hneď niekoľko, aby vôbec prežili a udržali sa na trhu.
Seriál Rodinné firmy:
Tatrakon je jediná slovenská postsocialistická konzerváreň, ktorá dodnes prežila bez konkurzov a zmien majiteľov. Na veľké socialistické konzervárne v Sabinove, Trebišove či Lučenci zostala po ich krachoch iba spomienka. Hoci boli z poľnohospodársky úrodnejšieho juhu Slovenska. Paradoxne prežila práve podtatranská konzerváreň, prioritne zameraná najmä na paštéty, mäsové konzervy a rôzne konzervované hotové jedlá.
Po „padlých“ firmách doplnili Tatrakon na Slovensku nové konzervárne. Realita je však taká, že konzervárstvo patrí k najslabším článkom domáceho potravinárstva. Dovozcovia obsadzujú až zhruba tri štvrtiny slovenského trhu s konzervovanými potravinami. Zotrvanie Tatrakonu je preto o to cennejšie.
Skúsenosti a slušnosť
Ťažký bol už aj prvý krok K. Kacvinskej a J. Pisarčíka v nových časoch súkromného podnikania. Keď Podtatranské konzervárne, predchodca Tatrakonu, vstúpili v roku 1994 do privatizácie, bývalá vláda Jozefa Moravčíka dostala na ne trinásť ponúk.
„V náš prospech rozhodlo, že sme konzervárstvo poznali. Banky povedali, že nám veria, a dali nám na kúpu podniku potrebný úver,“ spomína K. Kacvinská, ktorá v podniku pracuje celé pol storočie. „Už včera som tu nemala byť a mala som len oddychovať doma. Musíme však ešte doriešiť prechod firmy na našich nasledovníkov,“ pokračuje dlhoročná generálna riaditeľka.
Ivana Kacvinská a jej matka Katarína Zdroj: Ivan Fleischer
Do konzervárne prišla koncom sedemdesiatych rokov hneď po doštudovaní konzervárenstva na strednej škole s chemickým zameraním. Nastúpila do laboratória kvality. Nie náhodou preto označuje za jeden z hlavných dôvodov prežitia firmy do dnešných dní zotrvávanie na starších poctivejších receptúrach. Tatrakon podľa nej nikdy nehazardoval s dôverou zákazníkov experimentmi s lacnejšími, ale aj menej chutnými surovinami či výrobnými postupmi.
Vedúcou výroby sa v podniku stala už ako 25-ročná. Post najvyššej šéfky spoločnosti prevzala tri roky pred privatizáciou. Spolumajiteľ J. Pisarčík je vo firme tiež už štyridsať rokov. S technickým vzdelaním vždy dohliadal na jej stroje.
Juraj Pisarčík a jeho syn Peter Zdroj: Ivan Fleischer
Obaja preberali konzerváreň v čase, keď mala 150 zamestnancov a vyrábala necelých tritisíc ton konzerv ročne za zhruba päť miliónov eur. Hoci sa počet pracovníkov takmer nezmenil, už do prelomu milénia sa výroba podniku zdvihla na vyše štyritisíc ton a jeho tržby sa posunuli na trinásť miliónov eur. Potom však nastal pokles. Objem produkcie sa síce zachoval, no tržby firmy klesli na desať miliónov eur a tam sa držia dodnes. Skresal ich cenový tlak obchodných reťazcov.
Tatrakon sa však aj s menšími tržbami naučil robiť zaujímavejšie zisky. Posledné roky v čistom vždy zarába okolo 400-tisíc eur. Aj vďaka vkladu novej generácie. Deti zakladateľov priniesli do firmy nový vietor.
Najväčšie tromfy konzervárne Tatrakon
- 80 % produkcie nesie logo natur, sú teda vyrobené bez chémie a aditív
- veľa konkurentov už konzervuje bez varenia iba s pridaním chemických konzervantov, Popradčania sa však stále držia prevárania za teploty 120 stupňov Celzia, i keď to je drahšie
- podnik neprimiešava žiadne škroby či gumy, ktoré viažu v konzervách vodu navyše
- Popradčania majú motto, že nevyrábajú, aby iba rýchlo zarobili, ale aby sa ľudia k ich produktom stále vracali
- zmes na špagety Morca-dellu podnik vyvinul v roku 1985 a už dlho je to najpredávanejšia konzerva s predajom tri milióny kusov ročne
- paštétu Pali podnik vyvinul ešte o rok skôr ako Morca-dellu
- paštéta Majka bola síce vyvinutá v bývalom spoločnom štáte českými konzervármi, v Poprade sa však vyrába už vyše 45 rokov
- podnik už dlhšie obdobie premieňa na čisté zisky vyše štyri percentá svojich tržieb
Najväčší súper: české Hamé
- slovenská dcéra českej konzervárne Hamé vozí na Slovensko každoročne konzervy za zhruba trinásť miliónov eur, a tak je na Slovensku v ich predaji ešte o niečo silnejšia ako Tatrakon
- spolu s kečupmi, dresingmi, detskými výživami, džemami či kompótmi predstavujú slovenské tržby Hamé až vyše tridsať miliónov eur
- celkové tržby Hamé prekračujú až dvesto miliónov eur
- od vlaňajška je český súper súčasťou širšej škandinávskej potravinárskej skupiny Orkla s tržbami siahajúcimi k štyrom miliardám eur
Mladí pomohli k ziskom
Peter prišiel za otcom do firmy už na prelome milénia. Po tom, čo po škole pracoval vyše roka ako predajca telefónov pre jedného veľkého operátora. „Môcť niečo dosiahnuť v otcovej firme bola väčšia výzva. I keď som nastúpil do konzervárne najskôr ako údržbár. Je to však v poriadku, lebo firmu vždy človek najlepšie spozná odspodu,“ hovorí dnešný vedúci výroby podniku, ktorý sa pri rozhovore najviac zapája vtedy, keď je reč o dodržiavaní kvality výroby.
Ivana prišla do matkinho podniku v roku 2006. Vyštudovala Ekonomickú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Po strednej škole rozmýšľala aj o práve, ale mama jej poradila ekonomiku, lebo ju môže viac využiť v rodinnom biznise. Prvý rok po škole dcéra ešte pracovala na ekonomickom oddelení jednej žilinskej strojárskej firmy.
„Najskôr som chcela vidieť aj život v inom podniku, no vždy som zvažovala prácu v maminej firme. Do konzervárne som sa posunula na nové miesto na marketingu,“ spomína Ivana s tým, že šéfkou obchodu a marketingu sa stala až po ôsmich rokoch práce na nižších postoch.
Zdroj: Ivan Fleischer
Dcéra prevzala obchod aj preto, že mame sa už toľko na obchodné rokovania s partnermi chodiť nechcelo. Pri odberateľoch v slovenských rukách dcére spočiatku pomohla matkina povesť. No v sieťach zahraničných reťazcov si kontakty budovala skôr sama. „Reťazce menia nákupcov veľmi často. Im je jedno, koho ste rodina. U nich vieme zabodovať iba dobrým produktom,“ hovorí Ivana.
Matka oceňuje, že dcéra posunula vo firme na vyššiu úroveň najmä marketing. „Vždy som bola hlavne výrobárka. Marketing zlepšila modernejším prístupom dcéra,“ zdôrazňuje K. Kacvinská.
Modernejšie a zdravšie
Dcéra v podniku rozbehla aj využívanie sociálnych sietí a kampane viac zamerala hlavne na mladých ľudí a matky s deťmi. Marketingové kampane či skôr ich rozsah sú aj predmetom najčastejších diskusií oboch dám. „Keď už Ivana pýta na marketing priveľa, musím jej povedať, dosť. Vždy však hľadáme nejaký kompromis uprostred jej nadšenia a mojich obáv,“ komentuje K. Kacvinská. V posledných rokoch podnik aj viac inovuje. Na prelome milénia mal necelých tridsať výrobkov. Dnes vyše sedemdesiat.
Svoje najpredávanejšie omáčky na špagety Morca-della začala firma vyrábať s pestrejšími príchuťami už pred vyše dekádou. Prémiovejšie rady paštét so zvýšeným obsahom mäsa zaradila do sortimentnej skladby pri rozhorení krízy. Posledné roky sa zameriava aj na kuracie šaláty so zeleninou. Tento rok Tatrakon uvedie na trh aj prvé tuzemské tuniakové šaláty.
Práve šaláty by chcel Tatrakon využiť na rozbeh exportu. Paštéty majú všade iné regionálne príchute, ale šaláty sa robia dosť podobne. Spoločnosť zatiaľ exportuje len zhruba päť percent produkcie najmä do Česka a Maďarska.
Zdroj: Ivan Fleischer
Tatrakon je už natoľko sebavedomý, že sa vlani pustil aj do súboja s obchodným reťazcom. Od Kauflandu chcel, aby mu začal platiť viac za jeho Morca-delly po tom, ako na ne zaviedol jednoduchší, ale drahší systém otvárania. Reťazec to neprijal a na revanš prestal od konzervárov odoberať aj všetky ostatné dodávané konzervy.
„Bolo to pre nás nepríjemné, lebo Kaufland nám robil takmer sedem percent obratu. My sme však nemohli všetkým ostatným odberateľom zvyšovať ceny a Kauflandu robiť protekciu,“ hovorí Ivana s dôvetkom, že takéto súboje súvisiace so zrušením objednávok sú veľmi časté, no tento jeden sa dostal aj do médií, a preto bol viditeľnejší.
Koncom vlaňajška sa však už s reťazcom uskutočnili opätovné rokovania a od februára spoluprácu obnovujú. „Sme radi, že sme vedeli nájsť so spoločnosťou Kaufland priestor na spoluprácu aspoň pri malej Morca-delle a niekoľkých ďalších produktoch,“ uzatvára Ivana.
Nový manažér i fabrika
V súčasnosti čakajú na Tatrakon nové výzvy. O tom, že konzerváreň by sa mala z tesnejšieho centra Popradu sťahovať niekam inam, sa rozpráva už roky, ale teraz k tomu aj naozaj príde.
„Na nový závod už máme kúpený pozemok v priemyselnom parku Poprad-Matejovce a veríme, že na jeho výstavbu získame polovičné krytie z európskych fondov. Rozhodne chceme ísť z centra preč, lebo už potrebujeme väčšie priestory,“ hovorí K. Kacvinská. Investícia vyjde na zhruba šesť miliónov eur, to je približne toľko, koľko vložil Tatrakon do modernizácie podniku za ostatných vyše dvadsať rokov.
Druhou veľkou výzvou pre konzervársky podnik je hľadanie nového šéfa. Ivane i Petrovi, ako budúcim vlastníkom Tatrakonu, síce bude nový generálny riaditeľ zodpovedať za výsledky firmy, no zároveň vo výkonnom manažmente mu budú na svojich úsekoch podriadení. Obaja to však prijímajú. „Bude lepšie, ak tu bude niekto nezávislý,“ hovorí Ivana. Peter ju dopĺňa, že nie je dôležité, že na úplnom vrchole podniku bude niekto iný, podstatnejšie je však to, aby všetci vždy ťahali za jeden povraz.
Zdroj: Ivan Fleischer
Dať do čela externého človeka vo firme s dvoma rodinami je iste dobré rozhodnutie. Predíde sa tak možným svárom z nenaplnených ambícií jednej z rodín, ktorá by bola predsa len na vedľajšej koľaji. Hľadanie nezávislého manažéra však nie je jednoduché. „Už sme tu nejakých mali aj na skúške, ale napokon sme ich odmietli,“ tvrdí K. Kacvinská.
„Prekážalo nám, že boli málo kreatívni a samostatní. Chceme človeka, ktorý nám sám navrhne, ako ďalej, a nie že iba plní to, čo nastavíme,“ dopĺňa ju dcéra. Šéfka podniku chce nového manažéra nájsť čo najrýchlejšie. „Už by som naozaj rada odišla z čela firmy a potom sem budem chodiť iba na občasné porady, či sú čísla dobré,“ hovorí K. Kacvinská.
Ak sa však firme manažéra nepodarí nájsť, predsa len si budú musieť rodiny zvoliť nového riaditeľa spomedzi potomkov. „Nového šéfa chceme doriešiť ešte tento rok,“ dodáva K. Kacvinská s tým, že svoj podiel mieni nechať dcére. O predaji podniku uvažovala len v rokoch, keď ešte Ivana nepôsobila v konzervárni.
Rovnako rozmýšľa aj J. Pisarčík. I keď on má okrem syna Petra aj dcéru, ktorá nepracuje v Tatrakone. Má vlastnú jazykovú školu. Či obom potomkom dá rovnakú časť svojho podielu alebo syn dostane o niečo viac, lebo sa o firmu aj stará, ešte nevie.
So svokrou v jednej firme
Spolumajiteľka a dlhoročná šéfka popradskej konzervárne Tatrakon Katarína Kacvinská je už dámou v rokoch. Rozhodne jej však zostáva vlastnou razantnosť, s ktorou stojí na čele firmy už štvrťstoročie. Aj počas stretnutia viacerých členov vedenia firmy s reportérom TRENDU nemala problém vstúpiť do reči niekomu, keď sa jej jeho postoj nepozdáva. Vidieť, že má rešpekt. Iste aj preto, že to, čo hovorí, má reálny základ. Firmu však hlavne za dlhé roky niekam posunula.
Zdroj: Ivan Fleischer
S K. Kacvinskou sa napriek jej razantnosti dá dobre vychádzať i spolupracovať. Potvrdzuje to aj manžel jej dcéry Ivany Štefan Pálenčar, ktorý už pre Tatrakon tiež pracuje. V minulosti bol v reklamnej brandži a robil i nákupcu pre viaceré nadnárodné obchodné siete s potravinami i so stavebným materiálom. V súčasnosti má na starosti štyri popradské predajne Tatrakonu pod značkou Foody.
„Mohli sme si to s manželkou zariadiť aj inak, ale takto je to najpraktickejšie. Rodinná firma je rodinná firma. Pracovať pre rodinu ma baví viac,“ tvrdí Š. Pálenčar s tým, že v Tatrakone navyše dokáže ovplyvniť aj veci mimo svojho oficiálneho pracovného zaradenia.
Konzerváreň svoje predajne ďalej rozširovať nechce, ale sú pre ňu dôležité na testovanie nových produktov. „Reťazce niekedy novinky odmietajú alebo by ich chceli dostať až príliš lacno. Vo vlastných predajniach si ich však rýchlo otestujeme. Keď ľuďom chutia, ide sa s nimi von,“ hovorí jeho manželka Ivana.
Okrem predajní má Tatrakon už iba menšiu výrobu cereálií a jeden penzión v Ždiari pod Belianskymi Tatrami. Ten bol tiež súčasťou privatizovanej fabriky, a tak ho podnik prevádzkuje aj naďalej.
