Taliansko: V kováčskej vyhni boha Vulkána

Plno dôkazov o tom, že to takto funguje, prináša taliansky juh. Po Havajských ostrovoch na americkom kontinente je to druhá najnavštevovanejšia sopečná oblasť na svete. Obkolesení morom tu totiž neďaleko seba žijú hneď traja ohniví súrodenci – Vulcano, Stromboli a Etna.

Kráter nad liečivým bahnom

Putovanie za stále živými sopkami začíname na špičke „talianskej čižmy“, v prístave kalábrijského kamenného mesta Tropea. Odtiaľ sa naša loď zavčas rána vydáva na niekoľkohodinovú plavbu na Liparské ostrovy. Chystáme sa navštíviť dva, oba s aktívnymi sopkami.

Prvou zastávkou je ostrov Vulcano, nachádzajúci sa vo vzdialenosti len asi 30 km od Sicílie. Víta nás skalnaté pobrežie s neprehliadnuteľným mohutným sopečným kužeľom. V miestnom prístave Porto di Levante vkráčame na pevnú pôdu. Nosy nám silno dráždia vulkanické plyny. Cítiť tu síru a ďalšie zvláštne vône. „Rímsky boh Vulkán, ktorý dal všeobecne meno sopkám v mnohých jazykoch sveta, mal vraj práve tu svoju kováčsku vyhňu,“ prezrádza nám hneď na úvod Anikó, naša talianska sprievodkyňa s maďarskými koreňmi.

Zdroj: Milan Debnár

Ostrov má už najmenej 100-tisíc rokov. Vznikol postupným hromadením sopečného popola, ktorý hojne zhutňovali lávové prúdy. Najväčším miestnym lákadlom pre turistov je Veľký kráter (Grand Cratere). Posledná veľká erupcia sa tu odohrala v rokoch 1888 až 1890. Dá sa k nemu aj vyliezť, treba len prekonať asi 300 výškových metrov.

Teplota plynov roniacich sa zo sopky sa pohybuje medzi 300 až 500 stupňami Celzia, kto sa však na to cíti, môže sa prejsť rozľahlým fumarolovým poľom a celý sopečný kužeľ obísť. Trvá to asi tri hodiny. Za prehliadku stoja aj tajomné útvary vytvorené sopečnými vyvrelinami v tunajšom Údolí príšer. My sme sa však, vzhľadom na náš ďalší náročný program, rozhodli radšej sa na ostrove len vykúpať v atraktívnych prírodných kúpeľoch s liečivým bahnom, ktoré je mierne rádioaktívne a tiež silno páchnuce sírou.

Na ostrove Vulcano žije v súčasnosti okolo 400 stálych obyvateľov. Hoci sopka je už dlhšie pokojná, odborníci ju neprestávajú monitorovať. Sledujú na nej všetky procesy, zmeny chemického zloženia, tvaru kužeľa, teploty. Snažia sa jej prípadné znovuoživenie predvídať, aby mohli včas nariadiť evakuáciu.

Tisíc tvárí magickej Stromboli

Naša loď sa už plaví ďalej, v smere na malý ostrov Stromboli (12,2 km2). Meno mu dali starí Gréci, „strongylé“ znamená v gréčtine okrúhly. V podstate celý ho tvorí rovnomenná a neustále aktívna sopka so základňou ležiacou údajne kdesi v hĺbke až 2 100 m pod morskou hladinou. Najvyšším bodom je vrchol Vancori (924 m n. m.) Každých zhruba 20 minút si sopka „zabafká“, čiže vypustí kúdol dymu ako fajčiar. Pre pasažierov lode je to signál, aby odušu začali cvakať fotoaparátmi. Populárne sú aj nočné výlety na tieto miesta, keď sa v tme nádherne vyníma rozžeravený sopečný kotol.

Zdroj: Milan Debnár

Už z diaľky vidieť, ako Stromboli, zahalená v belasom opare, vystupuje z blankytne modrého mora. Čím bližšie, tým je pohľad na ňu fascinujúcejší. Keď sa plavidlo blíži do prístavu na opačnej strane ostrova, zelené sopečné svahy náhle strieda obrovské nevľúdne lávové pole. Takzvaná Cesta ohňa (Sciara del fuoco) pripomína čiernu hradbu, ktorá jasne naznačuje, čo vulkán dokáže. Asi štyrom stovkám miestnych stálych obyvateľov to však nebráni tu žiť, a to v dedinách Stromboli na severovýchode a Ginostra na juhozápade ostrova. Živí ich najmä rybolov, pestovanie viniča a, pravdaže, turistický ruch. Veď svoje prepychové nehnuteľnosti či jachty tu majú aj také esá ako Dolce&Gabbana či Armani.

Naša skupina sa hneď po vylodení delí na dve časti. Keďže sme tu boli v skorej jeseni, tá prvá volí príjemné kúpanie v mori a opaľovanie na priľahlej netradične čiernej lávovej pláži. Druhá si trúfa na výšľap hore na sopku, ktorý je dobre dohodnúť si vopred. Cesta hore sa dá zvládnuť do troch-štyroch hodín, vystrieda sa na nej postupne asfalt, tráva, kamene a škvara. Hore vždy fúka vietor, na čo treba myslieť pri výbere oblečenia. Nevyhnutné sú aj slnečné okuliare, baterka, jedlo a, samozrejme, veľa pitnej vody.

Dolu to trvá asi pol druha hodiny, ide sa však inou trasou cez škvarové pole a turisti vopred nafasujú respirátory, ktoré im pomáhajú v boji s nepríjemným prachom. Odmenou za celú tú tvrdú námahu sú však neopísateľné zážitky z pozorovania tryskajúcej lávy nablízko, nádherný výhľad na taliansku pevninu aj nekonečné more. Čistá fantázia! Nie náhodou predsa práve z tejto sopky Jules Verne poslal svojich románových hrdinov do stredu Zeme, jej meno prevzala česká kapela Báry Basikovej, slávny oscarový režisér Roberto Rosselini tu natočil film Stromboli s Ingrid Bergmanovou.

Zdroj: Profimedia.cz

Čerešnička na torte, výstup na Etnu

Dvojdňový oddych sme si dopriali po tom, ako sme sa po výlete na Lipary trajektom preplavili na Sicíliu. Zo zachovaného starogréckeho amfiteátra v meste Taormina vôbec prvý raz vidíme večne dymiacu Etnu (z gréckeho Aítnē, v preklade Hora). Je to najvyššia činná sopka v Európe, vznikla približne pred 80 miliónmi rokov, keď sa Sicília začala natláčať vplyvom tlaku africkej geologickej platne na eurázijskú.

Nasledujúci Deň D, ktorý sme si zvolili na výstup, sa nezačal nijako vábne. Bolo najmä poriadne zamračené, čo v nás vzbudzovalo obavy, že hore vlastne nič neuvidíme. Prvú časť trasy absolvujeme autobusom. Pred úsekom s horskými serpentínami míňame rady domov, pomedzi ktoré sa plazia mohutné jazyky dávno vychladnutej lávy. Človek nechápe, kto si trúfol postaviť obydlie práve tu. „Lenže tak, ako vie Etna zabíjať, je pre tunajších ľudí aj požehnaním. Na pôde obohatenej o draslík a fosfor z vyvrelín dokážu vyrásť plodiny, aké nikde inde na svete nenájdete,“ vysvetľuje Anikó.

Slová sprievodkyne potvrdzujú stánky pri cestách s ponukou medu neopakovateľných chutí. Pistáciového, mandľového, jahodového... Predavač má pre každého plastovú lyžičku na ochutnávanie. Na sopečných svahoch sa darí viniču, olivovníkom, ovocným stromom, ale aj drevinám, ktorým nevieme uhádnuť meno. Ich plody napríklad pripomínajú sušiace sa kožušiny menších živočíchov, iné zase obrovské žlté húsenice.

Zdroj: Profimedia.cz

Možnosť aj pre menej zdatných

Autobus sa pomaly šplhá horskými serpentínami. Vegetácie postupne ubúda. A odrazu, ako keď lietadlo konečne vystúpi nad mraky, všade naokolo sa rozžiari slnko a dolu vidno len hustý koberec z bielych oblakov, akoby šľahačkové more. Nádhera! A to sme ešte iba na začiatku... Vo výške zhruba 1 900 m zaparkujeme na veľkej odstavnej ploche, ktorú lemujú prvé sopečné krátery a ďalšie lávové hady s ceduľkami s vyznačenými dátumami erupcií. Ďalej sa dá vydať aj peši, čo je však časovo dosť náročné. Volíme preto jazdu kabínkovou lanovkou. Vidíme z nej čierne svahy pokryté fľakmi zelených lišajníkov.

Po vystúpení z nej presadáme do gazíkov v podobe minibusov. Mierime nimi nahor širokým sopečným chrbtom po vyjazdených serpentínach, takmer až do trojtisícovej výšky. Vyjsť na Etnu po vlastných je síce lákavé, ale gazíky dovoľujú dostať sa k povolenému vrcholu aj menej zdatným turistom, seniorom či deťom. Po vystúpení z nich čaká na nás výstup na jeden z bočných kráterov sopky. Na ten najvyšší a zároveň najnebezpečnejší, celoročne pokrytý snehom, sa totiž nesmie. S výnimkou výskumných tímov, ktoré v tamojšom observatóriu, v roku 1971 pochovanom lávou, sledujú a mapujú sopečnú činnosť. Po ceste treba väčšinou čeliť prudkému vetru, zato však čaká turistov odmena v podobe nádherných výhľadov.

Zdroj: Ivana Gáliková

Po pastve pre oči a fotoaparáty nasleduje rovnaká cesta dolu, v hornej stanici spojená s bezplatnou ochutnávkou typických etnických liehovín a kúpou suvenírov z vyleštenej lávy.

Autorka je spolupracovníčka TRENDU.