Ako odpad by svoj povestný depozit určite neoznačil slovenský výtvarník Otis Laubert. Podobne ako František Skála aj on sa koncentruje na tvorbu, ktorej stavebnou kostrou sú banálne veci, napríklad zápalkové škatuľky, gombíky, kľúče, známky, servítky, obálky, vrecúška, kúsky látok, perá, okuliare, kufre, papieriky od žuvačiek, systematicky zhromažďované, triedené a usporadúvané od 60. rokov 20. storočia. Skladá a komponuje z nich objekty, koláže, inštalácie, ktoré poeticky, humorne, mystifikačne, hravo, parodicky, posúva do nových, prekvapivých kontextov, ako sám hovorí, vytvára nové vzťahy a asociácie. Pred rokom 1989 vystavoval len sporadicky, pohyboval sa totiž v úzkom kruhu vtedajšej domácej neoficiálnej umeleckej scény. Od 90. rokov už mohol realizovať svoje nespočetné nápady zaznamenávané prostredníctvom diárových zápiskov a vystavoval doma i v zahraničí. Jeho postavenie v rámci kontextu nielen slovenského umenia je výnimočné, súvislosti s jeho tvorbou možno azda hľadať v ranej avantgarde či hnutiach ako fluxus, neodada, pop-art, nová figurácia.
