Keď sa Tipos s požehnaním akcionára z ministerstva financií pustil do obrany pred podivným veriteľom Lemikon cez žiadosť o súdnu ochranu v reštrukturalizácii, bola to neštandardná ochrana. A zrejme sa nedá povedať, že by napĺňala predsavzatie vlády kultivovať právne prostredie. Ale pripusťme, že to boli prostriedky, ktoré ešte mohol posvätiť účel – vyhnúť sa doplateniu na lacnú špekuláciu umožnenú Jánom Počiatkom. Ten z pozície ministra podivný nárok firmy voči štátu odobril prakticky bez boja.
No súd tento pokus obrany zmietol zo stola pre formálne chyby. Celá stratégia sa tak zrútila na administratívnom kikse. Ak niekto spomínal, že stratégia vlády pripomínala časy konkurzných mafií, tak – so zveličením – toto by sa im zrejme nestalo.
Ďalší pokus proaktívne „vybabrať“ s dlžníkom je návrh ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona na presun aktív Tiposu na tiež štátne Závodisko Bratislava v jeho rezorte. Podobných prípadov pozná slovenská firemná prax stovky. Obvykle sa im hovorí konkurzný tunel, v reči právnikov poškodzovanie veriteľov. Ťažko si predstaviť, ako odobrať z firmy relevantný majetok tak, aby sa neznížila jej „podstata“, čiže aby nešlo o žalovateľný krok. Po druhé, je nepochopiteľné, prečo Most-Híd taký kontroverzný nápad „vyniesol“ ešte pred reálnym posúdením. To je naozaj „nemafiánsky“ amatérske. A prospeje skôr protistrane.
Tipos aj ministerstvo sa najnovšie môžu vybrať inou cestou. Po doterajšom vývoji zrejme vzniknú nové právne možnosti v tzv. incidenčných sporoch. V nich bude opäť možnosť predostrieť argumenty a fakty na posúdenie situácie. Lotériová firma tak môže opäť osloviť advokátov a pokúsiť sa zmerať si sily so silným protivníkom. Oveľa horšie ako dosiaľ to pre Tipos dopadnúť nemôže. A úradníci by mohli prestať s krokmi, ktoré nútia cynikov zvažovať, či vzhľadom na použité metódy nesympatizovať skôr s Lemikonom. 39
