Po zdecimovaní jednej štátnej firmy sa Smer-SD vrhá k ďalšej. Predaj vagónov je dôsledkom dlhej tortúry, ktorá sa začala v roku 2006. Vtedajší minister dopravy Ľubomír Vážny zrušil zámer predošlej vlády privatizovať Cargo. Firmu mali „rozvíjať“ štátni manažéri.
Tento zámer sa napokon aj naplnil. Ale až vo fáze, keď firma smerovala ku krachu. Až do krajného momentu sa prezamestnanosť a plytvanie povýšili na sociálnu politiku. Politici vtedy tvrdili, že nemôžu prepúšťať, lebo Cargo bude ľudí potrebovať v budúcnosti. Ako sa neskôr ukázalo, nepotrebovalo. Popri tom sa roztočil kolotoč zadlžovania. Namiesto privatizéra pohltili Cargo dlhy. Hodnota spoločnosti sa pre ich rast priblížila k nule.
Odvtedy spravila firma vo viacerých oblastiach veľký kus práce, najmä vďaka úspornému plánu bývalej vlády. Vzrástla produktivita práce. Počet zamestnancov klesol oproti roku 2009 o tretinu, kým tržby sú na tej istej úrovni. Pomáhajú aj nové a nové úľavy na poplatkoch za využívanie železničných tratí, i keď potom na to musí doplácať štát.
Zadlžené Cargo utieklo hrobárovi z lopaty. Firma, ktorá zamestnáva šesťtisíc prevažne starších ľudí s horšími vyhliadkami na trhu práce, dostala druhú šancu. Cargo však nedokáže čeliť rizikám, ktoré má na dohľad. Je závislé od prepravy železnej rudy a uhlia z Ukrajiny na severnú Moravu. Politický konflikt môže prepravené objemy znížiť. A keby aj nie, časť tejto prepravy mu môžu zobrať privátne firmy. Konkurenčnou nevýhodou Carga je aj starnúci rušňový park, čo prispieva k jeho neschopnosti presadiť sa na iných trhoch. Hlavným nepriateľom slovenských železničiarov boli najskôr dlhy, teraz sa ním stáva hrdza.
Stačilo pár hlúpych rozhodnutí a firma sa točí v kruhu, z ktorého sa už možno nikdy nedostane. Politici Smeru majú pravdu v tom, že štátny manažment môže fungovať. Ale oni, pokiaľ im to umožňuje situácia, majú radšej rozhadzovanie.
Ničiť je omnoho ľahšie, ako budovať. Keď si začnú dosadzovať do štátneho SPP svojich ľudí oligarchovia, s odstupom niekoľkých rokov sa to prejaví. SPP čaká podobný osud ako Cargo. V podaní Smeru ide o špecifickú formu privatizácie, pri ktorej firma síce zostane štátna, no jej miesto na trhu postupne zaberá privátna konkurencia. Štátna firma sa pre zlé rozhodnutia a konkurenčný tlak postupne scvrkne.
