Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO) sú aj s podporou zoskupenia NOVA tým, čím vždy boli. Voľným združením osôb, ktoré si okolo seba vytvára Igor Matovič, aby sa mohol venovať svojmu koníčku: osobnej prezentácii a s tým súvisiacimi osobnými spormi.
Keby OĽaNO pôsobilo v Českej republike, malo by existenčný problém už aj z toho dôvodu, že tam nemôžu vzniknúť a vyvíjať činnosť strany ani hnutia, „ktoré nemajú demokratické stanovy alebo nemajú demokraticky ustanovené orgány“. Samotná skutočnosť, že OĽaNO je štvorčlenný politický subjekt, svedčí o tom, že demokratické stanovy a ani demokraticky ustanovené orgány toto zoskupenie nemá.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
„Slobodný klub slobodných ľudí“, ako hovorí I. Matovič svojmu produktu, umožnil, aby sa do parlamentu dostalo niekoľko pracovitých a zodpovedných poslancov, ale už z podstaty veci nemôže byť základom pre politickú alternatívu. Ich predseda svoje najväčšie politické zásluhy definoval takto: „Zložil som Procházku, je v paži. Kaliňáka sme vyzliekli donaha a z korunného princa je trpený apendix Smeru, a kto vyprovokoval Danka, aby pobozkal výložky?“ Na politického snajpera je to dosť, ale pre alternatívu málo.
Richard Sulík sám seba berie oveľa serióznejšie, lebo hovorí, že Sloboda a solidarita (SaS) je „pravicová strana, od ktorej volič čaká, že bude zostavovať vládu, že prevezme zodpovednosť za Slovensko“. Všetci vieme, do akej strany vkladali voliči najviac dôvery, takže mohla odstaviť Vladimíra Mečiara či Roberta Fica a prevziať zodpovednosť za Slovensko. Bola to občianska strana, ktorú sociologička Oľga Gyarfášová definovala troma znakmi: jednoznačne sa identifikovala s princípmi a zásadami liberálnej demokracie, bola prointegračná i proeurópska a bola proreformne orientovaná. Strana R. Sulíka je iba proreformná.
Nedávne sebaodhalenie predsedu, že nie je európsky liberál, bolo potvrdením roky známeho a zakrývaného faktu, ale nie je odhalením úplným. Kto si vyhľadá statusy, ktoré R. Sulík v prvom poryve zavesil na facebook, aby ich potom trápne stiahol, zistí, že predseda sa vzďaľuje nielen od liberalizmu, ale v nestrážených chvíľach aj od liberálnej demokracie. Hoci sa v konfrontácii s ruskými Izvestijami prihlásil k Európskej únii, dal na jednu úroveň zločinecký pragmatizmus prezidenta Tisa s „pragmatizmom“, ktorého by sa vraj dopustil, keby bol v pamätnom roku 2011 súhlasil „s peniazmi do Grécka“. Politik, ktorý robí také paralely, žije v paralelnom svete, v ktorom je „zodpovednosť za Slovensko“ podriadená jednej neliečenej obsesii.
Kolega Danglár to nakreslil presne: stolička pre alternatívu je prázdna a roky neobsadená. Slovenské čakanie na Godota stále pokračuje.
