Trinásť hlasov rozhodlo, že staronovým predsedom strany Sloboda a Solidarita (SaS) bude Richard Sulík. Aby si post udržal, musel nasadiť najťažší kaliber – rovnaký ako Ján Čarnogurský, keď si chcel v roku 1996 udržať stoličku šéfa KDH pred dobiedzajúcim Mikulášom Dzurindom.
Predseda Sulík dal hlasujúcim na sneme na výber: buď zostane v strane ako predseda, alebo za ňu už kandidovať nebude. Hoci nie je známe, na koľkých členov táto hrozba zapôsobila, už samotný fakt, že ju predseda použil, má veľkú výpovednú hodnotu. Po tomto rozhodnutí SaS znie otázka tak, či môže dostať stranu z problémov predseda, ktorý ju do problémov dostal.
Vo voľbách 2010 získala SaS viac než 307-tisíc hlasov. Po pôsobení vo vládnej koalícii, uprednostnení pádu vlády pred hlasovaním za euroval a po kauze Sasanka stratila SaS vo voľbách v roku 2012 najviac – prišla o 157-tisíc voličov. Za rok, ktorý odvtedy uplynul, sa nestalo nič, čo by naznačovalo, že sa pôvodní alebo iní voliči k strane vracajú.
Predseda Sulík môže mať pravdu v tom, že výmena na predsedníckom poste by SaS posunula pod prah zvoliteľnosti, no jeho oponent Jozef Kollár si takisto nevymýšľa, keď hovorí, že R. Sulík ako predseda „narazil na svoje limity a nedokáže stranu potiahnuť ďalej“. Dostal ju totiž do politického vákua, z ktorého niet úniku.
Aj v prípade, že v ďalších voľbách SaS so šťastím prekročí parlamentný prah a stredopravé strany budú mať spolu viac hlasov ako Smer, doterajšie postoje predsedu Sulíka k otázkam eura a jeho záchrany spoľahlivo zabránia vzniku koalície proti Smeru.
Po skúsenosti z októbra 2011 a po tom, keď vidia, ako tvrdošijne šéf SaS zotrváva na svojom, predsedovia stredopravých strán nebudú riskovať ďalšiu koalíciu, ktorá padne na inom kontraproduktívnom rozhodnutí SaS. Nehovoriac o tom, že cesta strany k ďalším voľbám bude viac než komplikovaná.
Zdroj: Danglár
Ďalšie Danglárove kresby nájdete v galérii
Staronový predseda vyhlasuje, že rozkol v SaS nenastal a ani nenastane. Jeho vyhlásenia, že strana je jednotná, sú v rozpore s tým, čo ukázala súťaž o predsednícku stoličku. Oveľa bližšie k realite má konštatovanie oponenta Kollára, že jeho konfrontácia so Sulíkom „jasne ukázala, že sú tu dva diametrálne odlišné pohľady na budovanie strany“.
Predseda Sulík by nebol prvý a ani posledný stranícky šéf, ktorý by si po víťazstve nad oponentom posilnil svoje postavenie tým, že by prevzal jeho program. Lenže keby R. Sulík také machiavellistické schopnosti mal, tak by na Slovensku ešte stále vládol kabinet Ivety Radičovej.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 11/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
