Od stredu do stratena

Ak v posledných dňoch kampane nedôjde k zázračnému obratu, k akému tu ešte nikdy nedošlo, stredopravé strany čaká v marci historická porážka. Dôvody tejto prehry nie sú objektívne, lebo nevyplývajú z okolností, ktoré stredopravé strany nemohli ovplyvniť. Historická prehra vyplynie zo subjektívnych príčin – zo stavu, do akého sa strany od stredu napravo dostali, a z toho, že v predčasne skončenom funkčnom období hanebne zlyhali.

Z posledných prieskumov verejnej mienky (z očakávanej volebnej účasti i stavu voličských preferencií) sa dá odhadnúť, že stredopravé strany príde 10. marca podporiť okolo 600-tisíc občanov. Čo je približne polovica obvyklého počtu voličov, aký pravicu volí – ak im to stredopravé strany dovolia. Takýto pokles podpory sa nedá označiť len za výkyv. Ide o ťažký krízový prepad, aký pravica za dvadsať rokov ešte nezaznamenala.

Prepad dvadsaťročia

Strany hlásiace sa k pravicovým hodnotám v roku 1992 získali hlasy vyše 830-tisíc voličov. Dostali ich v čase, keď spoločnosť utrpela transformačný šok a spamätávala sa z ekonomického úpadku. Solídna voličská podpora sa však nepremietla do politickej reality, lebo dve pravicové strany – obe nástupkyne Verejnosti proti násiliu – sa navzájom oslabili tak, že ani jedna neprekročila parlamentné kvórum.

O dva roky neskôr padla druhá Mečiarova vláda, široká koalícia prevzala po nej na pár mesiacov moc a v očiach mnohých voličov aj zodpovednosť za výsledky vládnutia HZDS. Vtedy podporilo stredopravé strany 928-tisíc občanov samostatnej republiky. V roku 1998, po štyroch rokoch mečiarizmu, dokázali dve koaličné zoskupenia – Slovenská demokratická koalícia a Strana maďarskej koalície – získať podporu viac než milióna voličov.

Prvý Dzurindov kabinet mal veľké problémy s dvoma ľavicovými subjektmi – pôvodne Migašovou, neskôr Koncošovou SDĽ, a so Schusterovou či Hamžíkovou SOP. Po voľbách v roku 2002 obe strany z parlamentu vypadli a stredopravé zoskupenie v nich dosiahlo svoj absolútny rekord: získalo vyše 1,2 milióna hlasov. Aj vďaka tomu, že voliči poslali do parlamentu ANO, subjekt Pavla Ruska, ktorý sa profiloval ako liberálna strana.

Spôsob, akým táto zostava vládla (kauza skupinka, rozdelenie SDKÚ, kupovanie nezávislých poslancov, konflikty medzi ANO a KDH, rozpad ANO, odchod KDH z koalície) sa premietol aj do volebného výsledku v roku 2006. Stredopravé strany sa vrátili na podobnú úroveň ako roku 1992. No po štyroch rokoch v opozícii a vďaka silnej občianskej mobilizácii stredopravé strany dosiahli vo voľbách 2010 tretí najlepší výsledok – získali vyše 1,1 milióna hlasov.

O dvadsať mesiacov neskôr, v marci 2012, sa rovnakú voľbu chystá zopakovať približne polovica z nich. Voliči pravice za necelé dva roky nevymreli, ale mnohí už nepovažujú dnešné stredopravé subjekty za hodné ich podpory. Ak nie každá stredopravá partaj zvlášť, tak všetky spolu zničili od júna 2010 voličské zázemie pravice tak dôkladne, ako keby boli agentúrami šéfa Smeru.

V aktuálnom vydaní TRENDU 8/2012 nájdete aj krátke rozhovory s lídrami strán KDH, Most-Híd a SaS, analýzu Mariána Leška k malým stranám a článok Tomáša Czwitkovicsa k financovaniu predvolebnej kampane strán.