V polovici mája tu bolo v podstate prázdno, hoci to tak nebývalo vždy. Z. Leitmanová s nádychom smútku v hlase hovorí, že inokedy sa tu sezóna začínala už v apríli a „teraz môžeme apríl aj máj v podstate odpísať“. Pred sezónou chodievali najmä Stredoeurópania – Česi, Slováci, Maďari, Poliaci... Lenže tento rok ostali doma. V televíziách stále počúvajú o Grécku a migrantoch a málokto si spojí, že títo sa naozaj nachádzajú na troch ostrovoch pri tureckom pobreží a vo vnútrozemí ich možno občas zopár stretnúť v Aténach.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Najväčší úbytok hostí zaznamenávajú grécke Chalkidiki z krajín, kde je naladenie verejnosti proti migrantom najsilnejšie
Podobné skúsenosti má aj majiteľ cestovnej kancelárie Sithonia Travel v Sarti. Hovorí, že najväčší úbytok hostí zaznamenávajú z krajín, kde je spravodajstvo aj naladenie verejnosti proti migrantom najsilnejšie – z Maďarska, ale aj z Česka a Slovenska. Ešte že ich pred sezónou čiastočne nahrádzajú hostia zo Srbska a z Bulharska.
V lete ako vždy očakávajú nápor nemeckých turistov. U tých sa nič na obľúbenosti gréckeho „sun and sea“ nezmenilo. Podľa informácií nemeckých touroperátorov záujem o kúpu pobytov na grécku pevninu a ostrovy prevyšoval za prvé štyri mesiace tohto roka dokonca minuloročný rekordný predaj.
Evergreeen Chalkidiki
Zemepisne najbližšími gréckymi plážami sú pre Slovákov tie na polostrove Chalikidiki na severe Grécka. Boom slovenskej návštevnosti zažívali v 90. rokoch po otvorení hraníc. Kto nechcel ísť do Chorvátska, ktoré mnohí poznali už z čias socializmu, išiel autobusom na Chalkidiki. Väčšinou do apartmánov s vlastnou stravou. Tak získali v povedomí Slovákov nálepku lacnej destinácie pre masy.
No postupne cestovné kancelárie začali ponúkať aj iné letoviská a že by bol dnes niekto ochotný sedieť 20 –24 hodín kvôli ceste k moru v autobuse, sa tiež nedá povedať. Tak záujem o Chalkidiki upadal, až sa stali pre Slovákov v podstate zabudnutou dovolenkovou destináciou.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Tu sa však čas nezastavil. Gréci urobili naozaj za posledné roky v budovaní turistickej infraštruktúry veľký pokrok. Okrem apartmánového ubytovania tu pribudlo množstvo hotelov vrátane päťhviezdičkových pre tú najnáročnejšiu klientelu.
Tiež sa poučili z chýb budovania letovísk pre masy – tie nájdete len na polostrove Kassandra, kam v minulosti viedli aj cesty väčšiny slovenských dovolenkárov. Ale o susednom polostrove Sithonia sa to už povedať nedá. Tam sa turizmus začal rozvíjať oveľa neskôr a tu odstrašujúce turistické pevnosti nenájdete. Aj veľké hotelové komplexy tu postavili tak, aby boli vhodne zasadené do okolitého prostredia.
Kam na výlety
Neďaleko Porto Carras sa nachádza mestečko Neos Marmaras, kam sa dá dôjsť pešo po pláži, len treba prejsť cez potôčik, ktorý sa vlieva do mora. Alebo ísť shuttleboatom, ktorý jazdí každú pol hodinu-hodinu. Pekný je aj výlet do Parthenonas so zachovanými pôvodnými vidieckymi domami. Dedinka, ktorá bola osídlená ešte v staroveku, má v súčasnosti už len 10 stálych obyvateľov, všetci odišli v 70. rokoch za prácou do Neos Marmaras.
Napriek tomu to tu žije. Domy pokúpili a zreštaurovali jej víkendoví a prázdninoví obyvatelia, je tu aj niekoľko guesthousov a taverien. Najmä v lete je príjemným únikom z tepla, nachádza sa totiž vo výške 800 metrov nad morom. Obľúbeným cieľom výletov je aj susedný ostrov Athos. Na jeho časti sa nachádza mníšska republika, kde žije v kláštoroch cca 2 000 mníchov a prístup sem majú len muži. Na dominantu ostrova, kopec, ktorý má 2 033 metrov, je pekný pohľad napríklad z letoviska Sarti.
Zelený polostrov
Keď sa pozriete na mapu Grécka, Chalkidiki vyzerajú ako dlaň s troma prstami – to sú ich polostrovy Kassandra, Sithonia a Athos, na ktorý je však prístup návštevníkov obmedzovaný, neexistujú tu turistické letoviská a ženy sem majú prísny zákaz vstupu. Let do administratívneho centra Chalkidík, mesta Thessaloniki (alebo Solún), trvá z Viedne necelú hodinu a pol. Hodinu až hodinu a pol potom trvá transfer z letiska do jednotlivých letovísk.
Chalikidiki sú regiónom pláží – koniec koncov majú 550 kilometrov pobrežia a medzi plážami si naozaj vyberie každý. Či chce pieskovú alebo kamenistú, rušnú alebo takú, kde bude zaručene sám... More tu má neopakovateľnú farbu, azda len to pri Sardínii mu môže farbou konkurovať. Pláže sú hlavným dôvodom, prečo sa počet obyvateľov v tejto časti Grécka v lete zdesaťnásobí – k 100-tisíc trvalým pribudne milión návštevníkov.
Zdroj: Jarmila Horváthová
O Sithonii sa hovorí, že je najzelenším a najkrajším „prstom“ Chalkidík. Na vlastné oči sme sa presvedčili, že sprievodcovia hovoria pravdu. Aj Sithonia je, samozrejme, lemovaná plážami a plážičkami, je ich tu 70, ale vnútrozemie je pomerne hornaté. Nie sú to však holé kopce, ako ich poznáme väčšinou z Grécka a gréckych ostrovov. Tieto sú zalesnené a v Sithonii je naozaj zeleno.
Preto tento polostrov vyhľadávajú najmä priaznivci aktívnejších dovoleniek. Okrem polihovania na pláži, ktoré si možno spestriť vodnými športmi a potápaním, je tu kde chodiť aj na turistiku, bicyklovať – aj keď zvlnený terén vyžaduje istú dávku kondície, prípadne vyjsť spoznávať okolie na konskom chrbte.
Medová republika
Chalkidiki sú centrom gréckeho včelárstva a medovinárstva. Vyprodukuje sa tu 10 percent gréckej produkcie medu. Ten včelári zvážajú do „kooperatívov“, tu sa všetky vzorky analyzujú, balia do rôznych obalov – od jednorazových pre reštaurácie až po veľkoobjemové a z medu sa tu vyrábajú aj rôzne produkty. Jedno takého družstvo je aj neďaleko centra ostrova Sithonia pri mestečku Nikiti.
Chov včiel tu má stáročnú tradíciu a v súčasnosti družstvo zastrešuje 150 chovateľov, ktorí majú 85 000 včelstiev. V dobrých rokoch vyprodukujú aj 1 200 ton medu ročne. Miestnou špecialitou je píniový med, ktorý sa inde v Grécku v takomto množstve a kvalite nerobí. Výborný je napríklad aj tymianový med, ale majú tu aj iné špeciality, napríklad gaštanový med.
Medzi morom a lesmi
Aj najväčší prázdninový komplex na Sithonii – Porto Carras je pekne zasadený medzi more a lesy. Ešte v 60. rokoch tu kúpil grécky lodiar Giannis Carras takmer 1800 hektárov územia. Je to naozaj krásny kus zeme – so zalesnenými kopcami, početnými zálivmi s tyrkysovou vodou, väčšími a menšími plážami.
Pri jednom zo zálivov hneď pri pláži postavil G. Carras prázdninový komplex s hotelmi, prístavom pre jachty – preto to Porto v názve – golfovým ihriskom, veľkým jazdeckým areálom. Pre seba si postavil v kopci nad letoviskom sídlo s názvom Villa Galini v štýle starých mníšskych kláštorov, ktorých tu v minulosti stáli desiatky.
Zdroj: Jarmila Horváthová
Dôvod, prečo si postavil takéto sídlo, bol však aj ďalší. J. Carras sa rozhodol na tomto území vysadiť vinice a vybudovať vinárstvo – to má v súčasnosti dokonca vlastné, oficiálne uznané označenie pôvodu. Chcel ho nazvať, ako sa sluší a patrí, Chateau, ale na to potreboval nejaké „chateau“ vlastniť. Tak postavil Villu Galini a zo záľuby vo víne vzniklo vinárstvo, ktoré má 450 ha viníc.
Návšteva Villy Galini patrí k „must see“, ak sa v Porto Carras ubytujete, a je návratom do šesťdesiatych rokov. Nielen štýlom zariadenia, ale vracajú vás doň aj fotografie na stenách. Na mnohých vidíte domáceho pána vo vyberanej spoločnosti 60. a 70. rokov. Ale našli sme tu na fotografii aj Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana – na spoločnej fotografii zo stretnutia šéfov vlád a diplomacií, ktoré sa tu pred rokmi konalo.
Čo určite každého zaujme, sú fotografie Salvadora Dalího. Ten patril k najlepším priateľom G. Carrasa a niektoré interiéry vily aj zariaďoval, mal tu aj vlastnú izbu. Zaujmú najmä kúpeľne s obkladmi vo výrazných vzoroch aj farbách a závesmi pred vaňami a dokonca WC...
Zdroj: Jarmila Horváthová
Kde spal Vladimir Vladimirovič
Villa Galini má však aj v súčasnosti známych hostí. Napríklad dvakrát tu pár dní strávil Vladimir Putin. Izba, v ktorej býval, resp. nám ju ukázali ako izbu, v ktorej býval, je neveľká, trochu tmavá. Ruský štátnik ju má vraj v obľube pre drevený maľovaný obklad jednej zo stien, ktorý pripomína maľby v pravoslávnych kostoloch. Či V. Putin naozaj vo Ville Gallini bol, ťažko povedať, no tí pozornejší z nás si všimli všadeprítomné nenápadné kamery, takže zrejme to nebude len bájka na upútanie pozornosti.
Po smrti Giannisa Carrasa jeho potomkovia síce zdedili obrovský majetok, ale o Porto Carras sa starali tak, že skončil v rukách banky... Od nej ho v roku 1999 kúpili súčasní majitelia – rodina gréckeho priemyselníka Konstantinosa Stengosa, ktorá celý päťhviezdičkový komplex obnovila a postupne naďalej, keďže ide o obrovský areál, obnovuje.
Zdroj: Profimedia.cz
Už teraz je svojím vybavením porovnateľný s komfortnými hotelovými strediskami, ako ich poznáme z Turecka. Nielen s morom, ale aj množstvom bazénov, ihrísk, atrakcií pre deti, aktivít na vode aj na pevnine – stačí spomenúť vlastnú potápačskú bázu, 18-jamkové golfové ihrisko hneď pri hoteli alebo jazdecký areál.
Evidentne to oceňuje odborná verejnosť aj hostia – stredisko niekoľkokrát získalo ocenenie od amerického magazínu zameraného na luxusné cestovanie Condé Nast Travellers a na rôznych hodnotiacich portáloch sa pohybuje na špičke hotelov v Sithonii – cez prázdniny tu mávajú bežne 100-percentnú vyťaženosť. Pritom nejde o malé hotely – každý má 450 izieb.
Ojedinelý koncept
Aj na Sithonii sa najmä štvor- a päťhviezdičkové hotely prispôsobujú obľube all inclusive dovoleniek. Napríklad v Porto Carras funguje hotel Sithonia len ako all inclusive, v hoteli Meliton si možno vybrať medzi raňajkami, polpenziou alebo all inclusive. S ojedinelým konceptom pracuje päťhviezdičkový areál Ikos Oceania neďaleko dedinky Nea Moudania.
Kým pri drvivej väčšine all inclusive si predsa len za niektoré produkty a služby treba doplácať, v Ikos Oceania je v cene už naozaj všetko vrátane návštevy à la carte reštaurácií, v ktorých varia kuchári ocenení hviezdičkou od Michelina. K športovým aktivitám, ktoré sú v cene hotela, patrí napríklad tenis, squash, kurz šnorchlovania, windsurfing, požičiavanie športových potrieb vrátane kajakov, kanoe, hodiny začiatočníckej jogy, pilates atď.
Cesta sa uskutočnila v spolupráci s CK Satur.
