Každý kabinet, aj tretí Ficov, sa preto sťažuje, čo mu bolo odopreté, ako keby sa to stalo iba jemu a nie aj ostatným. No nie všetky folklórne politické predstavy prežili začiatočné obdobie tretieho vládnutia Roberta Fica tak úspešne ako mýtus o sto dňoch.
Už od čias Vladimíra Mečiara sa tu pestovala „tradícia“, že medzi šéfom výkonnej moci a riaditeľom Slovenskej informačnej služby (SIS) musí byť exkluzívny vzťah dôvery. Tento mýtus prevzal a šíril aj premiér Mikuláš Dzurinda vo vzťahu k Ladislavovi Pittnerovi.
Robert Fico ho udržiaval pri živote v súvislosti s Jozefom Magalom i Jánom Valkom. Pri obsadzovaní postu šéfa SIS náčelník Smeru-SD pripomínal, že ide o pozíciu, „kde sa vyžaduje veľká dôvera predsedu vlády k osobe, ktorá ju zastáva“. Minulý týždeň sa ukázalo, že keď na to príde, šéfom SIS sa môže stať aj človek, ku ktorému má veľkú dôveru nie premiér, ale predseda druhej najsilnejšej koaličnej strany.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
R. Fico nijako zvlášť neskrýva, že Anton Šafárik, nový riaditeľ SIS, nie je jeho človek. Vymenovanie spravodajského laika do tejto funkcie odôvodnil tým, že „boli rozhovory v rámci koalície a myslím si, že je dobré, že existuje aj nejaká krížová kontrola“. Dosť tým zosmiešňuje Andreja Danka, ktorý sa tvári, že so zmenou na tomto poste nič nemá, lebo „je to plne v rukách predsedu vlády“.
Pritom už v apríli vydala tlačová agentúra správu, koho musí Smer obetovať v prospech SNS za to, že vo funkcii ministra vnútra zostane Robert Kaliňák. Po troch mesiacoch sa všetko potvrdilo, lebo človek Andreja Danka je vo vedení policajného zboru, ďalší šéfuje vojenskému spravodajstvu a tretí je riaditeľom SIS. A zato, že R. Kaliňák zostáva na svojom poste aj po kauze Bašternák, smie predseda SNS verejne hovoriť o Marekovi Maďaričovi ako o hysterikovi.
Ide pritom o predstaviteľa „politického prúdu“ v strane, o človeka, ktorý v uplynulom desaťročí šéfoval všetkým volebným kampaniam Smeru. Bol to M. Maďarič, ktorý v roku 2014 dokázal prebrať z totálnej apatie R. Fica, ktorý do nej upadol po ťažkej porážke v prezidentských voľbách.
Práve M. Maďarič prišiel na snem strany s konceptom sociálnodemokratizácie Smeru, kým ostatní naň prišli iba s depresiou. Pre šéfa Smeru bol vtedy taký dôležitý, že osobne prehováral M. Maďariča, aby zostal na poste podpredsedu strany a neodchádzal z jej vedenia.
Ak v „politickom prúde“ Smeru vôbec zostal ešte niekto okrem M. Maďariča, tak musí byť prekvapený, čo všetko je predseda schopný urobiť pre R. Kaliňáka a ako málo toho robí pre tvorcu politických konceptov strany. A je mu tiež jasné, že R. Ficovi už nejde o budúcnosť Smeru, ale iba o vlastné prežitie.
