Štefan Súkeník: Každý z nás má veľa talentov, je na nás, ako ich využijeme

Mám rád, keď sú ľudia okolo mňa šťastní, vtedy som šťastný aj ja. Som presvedčený o tom, že najviac šťastia môžu do života priniesť deti, veď ich máme s manželkou sedem.

I ja pochádzam zo siedmich detí, a preto si myslím, že sedmička je šťastné číslo. Ale šťastie sa nedá merať číslami, to si nosíme v sebe.

Mám dve celoživotné vášne – rodinu a podnikanie. Obe majú hodne vyše dvadsať. Firmu som si vysníval už ako 14-ročný a ženatý som čochvíľa dvadsaťosem rokov. Sobáš sme mali 1. apríla – aby som nezabudol.

Stotožňujem sa s profesorom Košturiakom, ktorý napísal: „Každý z nás je vlastne podnikateľom so svojím životom a talentom, ktorý dostal od Boha na to, aby sa aspoň vo vymedzenom čase svojho života stal správcom malej časti Božieho kráľovstva.“ Výsledkom nášho snaženia by nemali byť čísla, ale ľudia a vzťahy, lebo v tom je skutočná hodnota. Ak je práca vykonávaná s radosťou a nadšením, tak človeka nevyčerpáva, aj keď v nej trávi dvanásť hodín. Oveľa viac ho unaví práca, v ktorej nevidí zmysel.

Spať chodím neskoro, lebo prácu si občas beriem aj domov a najlepší pokoj na prácu je v noci. Ráno vstávam väčšinou o piatej, aby som sa v pokoji pochystal, niečo si prečítal a usporiadal si myšlienky. Do práce sa snažím prísť pred siedmou, tak ako ostatní zamestnanci. Aj keď by som ako majiteľ nemusel, no ráno sa dá toho vybaviť veľmi veľa, lebo väčšina ľudí je vnímavejšia a šikovnejšia ako popoludní.

Vo vybavovaní pošty nie som veľmi dôsledný. Pri dvoch až troch stovkách doručených e-mailov denne sa to asi ani nedá. Dôležité veci zachytí asistentka a ostatné si vyberám, ak ma niečo zaujme. Nie som počítačový typ a vydržím bez neho aj niekoľko dní. Ak je niečo naozaj súrne, tak máme telefóny a tie dokážu zvoniť pravidelne, niekedy aj tri naraz.

Aký mám prístup k ľuďom? To musia ohodnotiť druhí, snažím sa byť s každým zadobre. To sa mi však pri mojej výbušnej povahe nie vždy darí. Niekedy sa aj rozčúlim a občas aj nadávam, ale učím sa trpezlivosti. V podstate neexistujú zlí ľudia, len niektorí trénujú nás a našu trpezlivosť, preto ich voláme „trénermi“. Je dobré si to uvedomiť skôr, ako sa rozčúlime.

Naše deti majú od sedem do dvadsaťsedem rokov. Najstaršie dve sa už osamostatnili a majú vlastné rodiny. Prvá vnučka bude mať čoskoro rok a šibalstvo jej už hľadí z očí. Veľmi si užívam každú chvíľku strávenú s ňou. Sviatok máme vždy, keď sa všetci stretneme pri nedeľnom obede. Stôl máme naozaj veľký, v pohode sa zaň zmestí aj pätnásť ľudí. Keď nás je viac, pridáme ešte jeden.

Najradšej relaxujem doma s deťmi, vonku na bicykli alebo vo vode vo wellnesse. Spoločenské akcie nie sú mojou doménou, tým oficiálnym sa snažím vyhnúť, ale keď sa napríklad organizuje ples, kde budú aj naši priatelia, radi sa pridáme. Na dovolenku chodíme posledné roky karavanom, lebo nás neviaže žiadne miesto ani termín. Svet a ľudia sa lepšie poznávajú, keď človek nie je zavretý v nejakom turistickom stredisku. Ak sa nám niekde nepáči, tak tam ani nezastavíme, a ak sa nám niekde zaľúbi, zostaneme aj pár dní.

Okrem večernej a rannej modlitby si nezakladám na žiadnych rituáloch, nie som poverčivý a neverím ani na náhody. Všetko v živote má svoj zmysel. Aj choroba je veľmi dôležitá, aby sme pochopili naše poslanie na tomto svete. Každý z nás dostal veľa talentov, preto nielen svojim deťom, ale aj zamestnancom vštepujem zásadu: „Nájdi svoj talent a uplatňuj ho najlepšie, ako vieš. Aby každý, kto uvidí výsledok tvojej práce, mohol povedať: Toto je skutočne dobrý výrobok alebo služba a rád za ňu zaplatím, lebo je toho hodná.“

Moja manželka objavila svoj talent byť dobrou matkou a manželkou – jednoducho talent na rodinu. Preto spoločne pomáhame vo farnosti pripravovať mladých na manželstvo. Spolu s ďalšími manželskými pármi vedieme snúbenecké náuky. Veríme, že tí, čo ich absolvujú, budú aspoň trošku pripravenejší na budovanie šťastnej rodiny na pevných základoch.

Zaznamenal Marek Legéň.