Zo šťastného dieťaťa depresívny anorektik. Keď chudne, je už neskoro

Podľa štatistík patria poruchy príjmu potravy medzi duševné choroby s najvyššou úmrtnosťou. Jedným z dôvodov môže byť aj neschopnosť rodičov problém vypozorovať a včas ho podchytiť.

Navyše sú duševné poruchy v našej krajine ešte stále stigmatizovaná téma a rodičia aj preto zostávajú neinformovaní. To všetko sú príčiny, prečo čoraz viac dospievajúcich dievčat a chlapcov, ale v poslednom desaťročí už aj detí od ôsmich rokov trpí anorexiou, bulímiou, ortorexiou či inými nešpecifickými poruchami príjmu potravy.

Vychudnutosť ako istota

„Keďže sme s deťmi každý deň, všimli sme si, že sa niečo deje,“ rozpráva Katarína, matka 13-ročnej Majky s diagnostikovanou mentálnou anorexiou. „Z extrovertného, večne veselého, šťastného dievčatka sa nám menila na bojazlivú, utiahnutú a úzkostlivú. Nespoznávali sme ju.“

Katarína spolu s manželom boli presvedčení, že ide o dočasný stav. Majka jedla stále rovnako, a keďže športovala odmalička, jej neustále cvičenie v izbe nepovažovali za problém. „Mysleli sme, že sa chce v tréningu zlepšovať."

Rodičia však nevedeli, že dcéra cvičí čoraz viac nielen doma, ale aj na tréningoch. K fyzickej aktivite sa postupne pridalo aj obmedzovanie stravy. V škole začala vynechávať desiate a školské obedy, cez víkendy predstierala, že je všetko v poriadku, a Katarína nemala šancu zistiť to, pokiaľ sa nezjavil výrazný úbytok na hmotnosti, na ktorý ju začali upozorňovať aj známi.

„V tom období Majku trápili bolesti brucha, kŕče,“ spomína. „Začala nám tvrdiť, že nechce chodiť do školy, vraj jej tam všetci robia zle. Bolo to zvláštne. Vždy mala kamarátov aj samé jednotky.“

Keď problémy neprestávali, zašla za triednou učiteľkou, kde sa dozvedela, že sa chlapci dcére smejú, vraj je tučná. „Sú to len také detské hry, tvrdila nám učiteľka, nechajte to tak – a čo nás sklamalo, rovnaký bol aj postoj školy. Nuž sme to vyriešili najjednoduchším spôsobom: zmenili sme školu."

No Katarína nevedela, akú hlbokú stopu šikana na dcére zanechala. Majka už nikdy viac nechcela zakúsiť pocit, že sa jej smejú pre výzor, a aj po zmene školy kontrola hmotnosti a nadmerné cvičenie pokračovali. Nezdravá vychudnutosť jej navodzovala duševnú istotu.

„Už sme vedeli, že to nemôže byť kvôli spolužiakom. Ale anorexia? Odmietli sme si niečo také pripustiť,“ priznáva matka s výčitkami. Zmeny v správaní, vychudnutosť a oklieštené stravovanie si začala spájať. Na internetových fórach našla potenciálne symptómy a až vtedy prvýkrát pomenovala možné nebezpečenstvo.

Od diét k sebadeštrukcii

Poruchy príjmu potravy nie sú len o chudnutí, ako si mnohí rodičia mylne myslia. Ako je možné, že obyčajná kontrola stravy niekedy prerastie až do ťažkých depresií a samovražedných úmyslov? Dôležité je uvedomiť si, že ničenie tela pramení práve z nízkeho sebahodnotenia, obsedantných myšlienok na vlastné telo a jedlo a zo sebadeštruktívneho nastavenia, nie z túžby stať sa modelkou.

Po vyhľadaní psychológa sa začne terapia, kde si dieťa (v prípade anorexie u dievčaťa) zosobní anorektičku, resp. chorú časť v sebe, aby s touto predstavou dokázalo pracovať. Prinútiť dieťa spolupracovať však nie je jednoduché, pretože jeho správanie, rozhodovanie i myslenie ovláda choroba, ktorá sa v mozgu prejavuje aj poruchou schémy tela či poškodením regulácie hladu, sýtosti či odmeny. Jedlo v tomto prípade prestáva byť niečím príjemným, práve naopak, stáva sa nepriateľom. Dieťa má pocit, že mu všetci ubližujú, a iba keď bude pokračovať v chudnutí, bude mať všetko pod kontrolou a dosiahne štíhlosť, vďaka ktorej bude mať nejakú hodnotu. „Začali sme mať pocit, že nás Majka nenávidí,“ spomína Katarína. „Veľa sme sa hádali, plakali... Teraz vieme, že je to chorobou a že to tak naozaj nemyslí, no je ťažké s tým bojovať.“