V slovenskom volebnom zákonodarstve sú indikátory, ktoré signalizujú, či v ňom dochádza k zmene a či ide o zmenu k lepšiemu. Takým indikátorom je napríklad počet volebných obvodov a aj to, kto kontroluje a sankcionuje nedodržiavanie volebných pravidiel. Oba indikátory hlásia, že nové volebné zákony žiadnu zmenu k lepšiemu neprinášajú.
Mečiarova novela volebného zákona v roku 1998 zaviedla na Slovensku jeden volebný obvod. Nasledujúce garnitúry, hoci to pôvodne označovali za deformáciu, s tým nič neurobili. Šéfom relevantných strán jeden obvod vyhovoval a vyhovuje, lebo im dáva neobmedzenú moc pri zostavovaní kandidátnych listín. Volebný expert Vladimír Krivý zistil, že zavedenie štyroch alebo ôsmich volebných obvodov by nezmenilo výsledok volieb, ale viedlo by k tomu, že poslanecké kluby by mali iné zloženie. Pretože náčelníci strán sú zainteresovaní na tom, aby v nich udržali tuhý stranícky centralizmus a bratislavocentrizmus, Mečiarovu „deformáciu“ udržiavajú pri živote. Kaliňákove volebné zákony by zabezpečili, že to tak bude aj naďalej.
Kontrolu nad tým, či politické strany a kandidáti dodržiavajú volebné zákony, má od vzniku republiky ministerstvo financií. Pritom je už dve desaťročia známe, že ministerstvo žiadnu kontrolu fakticky nevykonáva a ani vykonávať nechce. Možnosť, že minister financií nekompromisne skontroluje stranu, vďaka ktorej sa stal ministrom, je taká absurdná, že sa nedá brať vážne. Napriek tomu má dodržiavanie pravidiel od partají aj naďalej vyžadovať rezort financií. Fakt, že zriadenie nezávislého orgánu na kontrolu politických strán v návrhu nie je, odôvodnil minister R. Kaliňák tým, že „nedošlo k jednoznačnému konsenzu, ako by to malo vyzerať“. Ak nezávislý orgán nevznikne, bude to dôkaz, že platí starý konsenzus – kontrola nemá byť funkčná a ani účinná. Bez nezávislého orgánu s dostatočným mandátom a zdrojmi sú volebné zákony najmä o tom, čo sa nebude dodržiavať.
