Štartuje IT Akadémia. Nie je len pre budúcich ítečkárov

Bez firiem to nejde

Pri väčšine aktivít IT Akadémie sa počíta s tým, že sa do nich nejakým spôsobom zapoja aj samotné ítečkové firmy. „Ak chceme nasmerovať žiakov do štúdia technických odborov, bez pomoci IT sektora to nepôjde,“ zdôrazňuje D. Šveda.

Pre firmy to nemusí byť nič nezvyčajné. Mnohé z nich už teraz spolupracujú s univerzitami, posielajú tam prednášať špecialistov alebo im pomáhajú zariadiť špecializované učebne. IT Akadémia chce túto spoluprácu vo väčšej miere posunúť na stredné aj základné školy.

Ľudia z IT firiem sa podieľajú už na tvorbe učebného obsahu, recenzujú a oponujú návrhy jeho autorov. „Nemá vzniknúť niečo bez toho, aby IT sektor povedal, že je to dobré,“ vysvetľuje D. Šveda. Počíta sa s tým, že ítečkári pomôžu aj v triedach pri samotnom vyučovaní. A tiež pri mimoškolských aktivitách – prídu podebatovať do IT čajovne, zorganizujú exkurziu vo svojej firme.

D. Šveda spomína tiež vplyv ítečkových profesionálov na motiváciu rodičov, ktorí väčšinou rozhodujú o budúcej kariérnej dráhe svojich potomkov: „Rodičia sú jednou z dôležitých cieľových skupín, ktoré potrebujeme osloviť. Už na základných školách, možno už od prvého stupňa.“ Spomína, ako zafungovalo, keď ľudia zo združenia Košice IT Valley prišli veci vysvetliť na rodičovské združenie: „Záujem rodičov výrazne stúpol.“

IT Akadémia sa teda rozbieha. Je zrejmé, že aj keď ide o projekt, ktorý sa svojimi ambíciami, rozsahom, finančným krytím a podporou firemného sektora vyskytuje raz za generáciu školákov, nevyrieši všetko. Ale môže veľa naštartovať. Má preto šťastie v nešťastí, že hoci by si zaslúžil viac vládnej podpory, vyhýba sa paralýze okolo eurofondov pre vedu a výskum či reformy Učiace sa Slovensko.

Na debatu

Z aktuálneho TRENDU vyberá Oliver Krupka, študent oktávy na Gymnáziu Jura Hronca, Bratislava

Určite si prečítajte

• O praní špinavých peňazí, s. 16

• Expertov netreba, máme predsa Google, s. 24

• Naša nová ministerka, s. 36

• Lego stráca čaro, s. 39

Oliver komentuje

„Od vydania Kapitálu uplynulo 150 rokov, od konca totalitného režimu 28 a stále stretávam ľudí, ktorí sú schopní ho obhajovať. Je to smutné a pre mňa nepochopiteľné. Najmä predstava, že by som smel voliť len jednu stranu a nemohol cestovať, kam chcem.“

K článku V čom sa Marx mýlil a v čom mal pravdu, s. 30

Oliver sa pýta

„Čo sa pri článku o šetrení na štúdium (s. 49) myslí rizikovou averziou pri sporení?“

„Ide o ochotu klienta podstúpiť riziko výmenou za možnosť vyššieho výnosu. Koho znepokojujú napríklad veľké výkyvy cien akcií, mal by investovať do dlhopisov či iných stabilnejších nástrojov.“

Ján Záborský, vedúci redaktor

Krajina plná dánskych vlajok

Simonin zápisník/2

Sú to už vyše tri týždne, čo som vystúpila z lietadla v Kodani, po prvýkrát úplne sama v cudzej krajine. Pokyny boli nájsť svoj kufor a človeka z mojej agentúry pre štúdium v zahraničí. Nebolo to ťažké, bol v typickej červenej košeli agentúry a so skupinkou ďalších zahraničných študentov z celého sveta postávajúcich vzrušene okolo. S nimi som mala stráviť nasledujúce dni v prípravnom tábore.

Štyri dni sme sa túlali po Kodani a snažili sa spolu komunikovať po anglicky. Napriek tomu, že sa angličtinu učím už vyše jedenásť rokov, bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce rozprávať ňou celý deň. Večer som bola nesmierne rada, že konečne môžem prepnúť do slovenčiny, keď som volala rodičom.

Nastal čas znovu sa pokúsiť vpratať veci na celý rok do kufrov a pobrať sa do našich nových rodín. Niektorí museli vstávať ešte pred svitaním, aby stihli lietadlo, ďalších čakala dlhá cesta vlakom. Moja rodina býva našťastie neďaleko Kodane, takže po mňa mali prísť autom.

Okamžite som ich spoznala. Pred hotelom boli štyria a mávali dánskymi vlajkami. Do rúk mi dali obrovskú kyticu a už som s mojimi dvoma „sestrami“ sedela na zadnom sedadle. O necelú hodinu som už mala za sebou prehliadku domu, kufre v mojej útulnej izbe a všetci spolu sme sedeli v obývačke pri šálke čaju. Poobede som dostala nový bicykel, spolu sme ho vyskúšali, aby som si bola istá, že sa na ňom v pondelok dostanem do školy a späť.

Náš dom azda ani nemôže byť typicky dánskejší. Z červených tehál, s veľkými oknami, párom bicyklov opretých pred vchodom – a dánskou vlajkou. Ak by som mala spočítať všetky vlajky, čo som tu za môj krátky pobyt videla, nedopočítala by som sa. Sú všade.

Nie je ľahké zapadnúť a cítiť sa ako doma v úplne novej domácnosti. Prvý víkend bol veľmi napínavý. Musela som si zvyknúť na celkom novú rutinu. Nebolo pre mňa vôbec prirodzené brať si jedlo z cudzej chladničky ani si večer pri telke vyložiť nohy na stôl v obývačke. Potrebovala som si oddýchnuť, keďže som sa už pár dní bez prestávky socializovala s doteraz neznámymi ľuďmi. No nebolo by drzé len tak sa zavrieť v izbe a zapnúť si Netflix? Rozhodla som sa, že sa prekonám a sadnem si k ostatným do obývačky. Nakoniec sme hrali kocky a rozprávali sa dlho do noci. Na oddych budem mať dosť času. No nie tak skoro, pretože s chvejúcim sa žalúdkom nastupujem do školy.

Simona Borovská, Nivå, Dánsko