Tak začínal napríklad obchodník s hudobnými nástrojmi Ivan: počiatočný úver mu pomohol s nákupom zásob a zariadenia obchodu. Dnes sa už spolieha predovšetkým na kontokorentný úver pre firmu, vyrovnáva si ním medzery v cash flow. Získať ho však nebolo jednoduché, firma najprv musela zhruba tri roky existovať z vlastných zdrojov.
Toto riešenie so sebou nesie riziká ako nakoniec každá snaha o podnikanie. Ak sa plán nevydarí, úver tak či tak musí fyzická osoba splatiť, nedá sa z neho vyvliecť konkurzom firmy. Podobné riziko platí aj pri financovaní cez úver založený nehnuteľnosťou, či už klasickú hypotéku alebo spotrebný úver na bývanie.
Jeho výhodou, podobne ako pri stavebnom úvere, je výrazne nižší úrok na rozdiel napríklad od bezúčelového spotrebného úveru. Ak podnikateľský plán nevyjde, treba hypotéku splácať alebo riskovať stratu založenej nehnuteľnosti. Rozumný podnikateľský plán by preto mal brať do úvahy minimálny príjem podnikateľa, ktorý by mal vedieť pokryť splátky úveru.
Peniaze zadarmo
No ani bez úveru netreba na pragmatický podnikateľský plán zabúdať. „Dnes by som nakupovala oveľa rozumnejšie, napríklad som vložila zbytočne veľa počiatočného kapitálu do zásob,“ hodnotí svoj neúspešný projekt Marta. Na nátlak rodičov vyštudovala právo, výmenou za to jej z vlastných peňazí zasponzorovali rozbeh vytúženého biznisu: značkového klenotníctva.
Od začiatku však zažívala problémy: sila exkluzívnej značky, ktorá na Slovensku doteraz nebola, sa nestala takým ťahákom, ako očakávala, bolo preto treba viac investovať do marketingu. Ani nenápadná lokalita na jednej z hlavných bratislavských obchodných ulíc nebola výhrou. Ceny zasa držali pod tlakom internetové obchody, rozhľadenejší klienti nemali problém objednávať zo zahraničia, takže sa Martin obchodík stal pre nich skôr showroomom.
Po zhruba dvoch rokoch v sústavnej strate podnikanie ukončila a vrátila sa k právnictvu. Nakúpené zásoby rozpredáva postupne dodnes za obstarávacie ceny. Hlavnou príčinou neúspechu bola podľa nej neskúsenosť a slabá znalosť konkurenčného prostredia. A tiež fakt, že jej chýbal finančný tlak, ktorý by ju motivoval na odvážnejšie kroky a zodpovednejšie plánovanie. Keď sa peniaze od rodičov minuli, nemala žiadny ďalší plán, ako pokračovať ďalej.
Štát prispeje tiež
Nie vždy musia peniaze na štart podnikania pochádzať z vlastných úspor. V rámci rozhýbania trhu práce ponúka príspevok pre nových podnikateľov aj štát. Podľa Vladimíra Sirotku, prezidenta Slovenskej asociácie malých podnikov, ide o najčastejší spôsob získania štartovacieho kapitálu.
„Veľmi často títo ľudia začínajú podnikať v niečom, čo predtým ani neštudovali, ani nerobili, čiže musia úplne zmeniť zameranie.“ Dodáva, že pritom za celý čas poskytovania tejto dotácie nevidel ani jednu dopadovú štúdiu, koľko z podnikateľov sa na trhu udržalo aj po dočerpaní dotácie.
Jedným z takých, čo vydržali, je Miroslav, pred siedmimi rokmi dostal zhruba 1700 eur. Hovorí, že mu to stačilo, má totiž komunikačnú firmu a náklady na rozbeh boli preto malé. Keďže ho neťaží hypotéka ani iné dlhy, darí sa mu preklenovať aj obdobia, keď je objednávok pomenej.
Jeho firma nemá zamestnancov, na jednotlivé projekty má sieť externistov, často vlastníkov podobných mikrofiriem. Tento spôsob fungovania odporúča aj iným, ktorí chcú primárne poskytovať služby: „Odpadá tým veľký kus administratívy, čo mi umožňuje sa sústrediť len na projekty. Interných zamestnancov by som ani nechcel,“ dodáva.
O príspevok na podnikanie môžu žiadať ľudia, ktorí sú v evidencii úradu práce najmenej tri mesiace. Žiadajú oň priamo úrad, pričom maximálna výška závisí od regiónu. V krajoch s nadpriemernou nezamestnanosťou siaha dotácia až k 4 200 eurám. Žiadateľ musí po schválení príspevku vykonávať podnikanie najmenej tri roky. Vlani príspevok získalo necelých päťtisíc žiadateľov, štát bol pripravený podporiť ich dvojnásobný počet.
Peniaze od komunity
Podpor nápad, dostaneš produkt – tak by sa dalo v skratke vyjadriť komunitné financovanie, módne nazývané aj crowdfunding. Najväčšie platformy Kickstarter a Indiegogo umožňujú komukoľvek predostrieť ľuďom nápad a požiadať ich o peniaze. Odmenou za určitú výšku príspevku je potom hotový produkt.
Okrem získania (alebo nezískania) prvotného kapitálu má nádejný podnikateľ aj jasný feedback – vidí, či je o jeho nápad záujem. Musí sa však postarať o vhodný marketing, aby sa informácia o možnosti podporiť produkt dostala k záujemcom.
Slováci Jozef Žemla i Viktor Reviliak takto získali stotisíc dolárov na výrobu prvej várky svojej mikronabíjačky CulCharge. Káblik, ktorý sa dá nosiť na kľúčoch, umožňuje nabiť a zároveň dátovo prepojiť mobilné telefóny s počítačom či iným USB zdrojom. A na rozdiel od dlhých USB káblov je možné ho mať stále so sebou. Sami však upozorňujú, že je veľmi podstatné pripraviť sa na úspech – mať preddohodnutých dodávateľov či výrobu.
Jozef Žemla a Viktor Reviliak, tvorcovia mikronabíjačky CulCharge Zdroj: Maňo Štrauch
Na zlyhania myslia aj crowdfundingové portály: Kickstarter napríklad nedávno rozšíril svoj manifest, na ktorého dodržiavanie sa účastníci zaväzujú. V nových podmienkach je aj akceptovanie možnosti, že v prípade neúspechu projektu môžu darcovia pristúpiť k súdnemu vymáhaniu minutých peňazí. Dôležité je preto s „investormi“ pravidelne a otvorene komunikovať, a to aj o akýchkoľvek nepríjemnostiach a zdržaniach.
Banka alebo akcionári?
Nech je firma akokoľvek úspešná, v istej etape vývoja už nedokáže financovať ďalší rozvoj z vlastných prostriedkov. Možností ako ďalej je, aspoň v teoretickej rovine, pomerne veľa. Nie všetky sú však dostupné na obmedzenom slovenskom trhu.
Či sa už majitelia rozhodnú požiadať o investičný úver v banke, emitovať dlhopisy alebo predať časť firmy investorovi, nesmú zabúdať, že dobrý nápad nestačí. Finančníkov budú zaujímať predovšetkým hospodárske výsledky z minulosti a jasná predstava o budúcich tržbách.
Prichádza finančný investor
Finanční investori majú o svojom vstupe do firmy jasnú predstavu. Zjednodušene povedané, kúpenú spoločnosť nadopujú steroidmi. Ich cieľom je zefektívniť činnosť tak, aby v strednodobom horizonte, napríklad po piatich rokoch, dokázali svoj podiel s výrazným ziskom predať.
Na rozdiel od finančných investorov si strategickí partneri sľubujú dlhodobé rozšírenie svojho biznisu. Z pohľadu bývalých majiteľov môže byť nevýhodou jedného silného investora strata kontroly nad vývojom spoločnosti. Na druhej strane však často prinášajú vlastné know-how.
Po peniaze na burzu
Na rozdiel od priameho vstupu investora prináša emisia akcií na burze rozdrobenú akcionársku štruktúru. Pre bývalých majiteľov, ktorí plánujú zostať v topmanažmente, to znamená väčšiu slobodu v rozhodovaní, no nie neobmedzenú. Verejne obchodované spoločnosti majú oveľa prísnejšie pravidlá riadenia i reportovania práve s cieľom chrániť menších akcionárov.
V teoretickej rovine môže verejná ponuka akcií (IPO) priniesť neobmedzený kapitál. Napríklad čínsky internetový gigant Alibaba získal emisiou akcií na newyorskej burze 22 miliárd dolárov. Išlo však o jedno z najväčších IPO histórie. Slovenskí emitenti by sa v Bratislave uspokojili aj s promile tejto sumy, no ani to sa im nemusí podariť.
Nevýhodou slovenskej burzy je prakticky neexistujúci akciový trh, keď sa približne 99 percent objemu obchodov týka dlhopisov. Hoci vláda predstavila ďalšiu z koncepcií na oživenie kapitálového trhu, pre Slovákov ostanú ešte zrejme dlho najbližšími funkčnými trhmi Varšava, Praha a Viedeň.
Paradoxne však môžu byť aj tieto trhy pre niektorých hráčov primalé. Spoločnosť Stock Spirits, ktorá v Česku vyrába obľúbený Fernet, upísala svoje akcie až na londýnskej burze. Vstup na burzu je efektívny najmä pre väčšie spoločnosti, no napríklad najväčšia regionálna burza vo Varšave ponúka pre menšie firmy špeciálny trh, takzvaný New Connect.
Slováci majú radšej dlhopisy
Finanční aranžéri pravidelne upozorňujú, že vzhľadom na správanie domácich investorov je jednoduchšie získať prostriedky emisiou dlhopisov. Atraktivita tohto nástroja rastie najmä v čase, keď banky obmedzujú úverovanie podnikateľského sektora.
Okrem úroku netreba pri vyčíslení nákladov zabúdať na odmenu pre aranžéra emisie či na právne poradenstvo. Z hľadiska byrokracie je dôležité zvážiť, či majú byť dlhopisy verejne obchodované na burze. Verejná emisia je administratívne náročnejšia, pri neverejnej skončia dlhopisy spravidla v rukách úzkej skupiny investorov – hrozí väčšia koncentrácia veriteľov.
Na rozdiel od emisie akcií zostáva firma vo vlastníctve zakladateľov. Z hľadiska úrovne zabezpečenia rozlišujeme takzvané seniorné dlhopisy, ktoré sú kryté majetkom firmy a spravidla ponúkajú nižší výnos, a juniorné so zaujímavejším výnosom, ktorý odráža vyššie riziko pre investora.
Zaujímavým kompromisom medzi dlhopismi a akciami sú takzvané konvertibilné dlhopisy. Investor si kúpi dlhopis s právom previesť ho za vopred dohodnutých podmienok na akciu.
Ak sa firme nebude dariť, investorovi ako vlastníkovi dlhopisu nepoklesne s klesajúcou hodnotou firmy aj hodnota jeho pohľadávky. Ak však firma porastie, bude profitovať z nárastu cien akcií.
O kvalitných sa banky pobijú
Bankové úvery patria v období politiky lacných peňazí k najvýhodnejším formám financovania podnikov. Sú však určené len firmám s dobrou finančnou históriou. Na trhu tak nastáva paradoxná situácia. Hoci banky sprísnili podmienky a pre časť podnikateľskej sféry zavreli dvere, o kvalitných klientov vedú ostrý boj, ktorý tlačí už beztak nízke sadzby ešte viac smerom nadol.
Ak majú podnikatelia problémy pri schvaľovaní komerčného úveru od banky, pomôcť môžu záruky od štátu, ktorý na seba prevezme časť rizika, teda o prípadnú stratu zo zlyhania sa s bankou podelí. Z kategórie pomocných peňazí je takzvané mezanínové financovanie.
Banky naň hľadia ako na kvázi vlastný kapitál, pri posudzovaní žiadosti o úver ho vnímajú ako vlastné zdroje a nie ako dlh. Paradoxne tak mezanínová pôžička pomáha získať bankový úver, najmä ak dlžník nemá dostatok vlastných zdrojov. Pri ručení je teda bankový úver automaticky nadradený mezanínu.
S radou od profesionála
Pri žiadosti o úver môžu firmy využiť služby finančného poradcu. Ten síce priamo neposkytuje peniaze, ale dokáže pomôcť pri ich získaní napísaním finančného plánu tak, aby bol priechodný v banke.
Na rozdiel od finančného sprostredkovania zameraného na retailový segment ide o vysoko odbornú prácu. Realizujú ju väčšinou bývalí schvaľovatelia úverov v bankách. Zaujímavosťou je, že finanční poradcovia nesmú brať od žiadnej banky províziu. Platení sú priamo klientom, spravidla len ak banka úver naozaj odsúhlasí. V súčasnosti je v registri NBS zapísaných deväť spoločností, ktoré poskytujú poradenstvo pri úveroch.
Čo ak zahraničný partner nezaplatí?
Nájsť zahraničného odberateľa je z pohľadu podnikateľa len polovica úspechu, rovnako dôležité je, aby sa peniaze za vyvezený tovar naozaj objavili na účte výrobcu. V prostredí, kde si neznámi obchodní partneri ešte nedôverujú, zohrávajú dôležitú úlohu dokumentárne platby.
Vďaka takzvanému dokumentárnemu inkasu síce dostane odberateľ tovar ešte pred zaplatením faktúry, ale nemôže s ním manipulovať. Doklady potrebné napríklad na preclenie získa až po zaplatení dlžnej sumy. Sprostredkovateľom sú v tomto prípade banky. Exportér odošle tovar obchodnému partnerovi a potrebné doklady odovzdá vo vlastnej banke, ktorá ich posunie finančnému ústavu importéra. Po tom, ako dovozca realizuje platbu, prípadne podpíše zmenku, získa od vlastnej banky sprievodné doklady. Exportér už len počká, kým sa peniaze objavia na jeho účte.
Zložitejšiu a drahšiu alternatívu predstavuje dokumentárny akreditív. Z pohľadu vývozcu je výhodou, že mu banka zaplatí, skôr než svoj záväzok uhradí samotný odberateľ. Aj preto v rámci prvého kroku ešte pred otvorením akreditívu banka posudzuje bonitu importéra. Pri samotnej transakcii dodávateľ odošle tovar a s potvrdeným preberacím listom si nechá od vlastnej banky preplatiť faktúru. Ďalší postup už dodávateľa zaujímať nemusí. Jeho banka odošle doklady banke dovozcu, ktorá po ich overení stiahne peniaze z účtu importéra a vyrovná sa s partnerskou bankou.
Namiesto akreditívu môže vývozca využiť takzvaný forfaiting – teda odpredaj pohľadávky banke alebo špecializovanej spoločnosti. Na rozdiel od klasického faktoringu sa forfaiting týka stredno- a dlhodobých pohľadávok a exportér predávajúci pohľadávku nenesie ani časť rizika. Pri faktoringu je totiž cena pohľadávky znížená o časť sumy, ktorú faktoringová spoločnosť vyplatí až keď dodávateľ uhradí svoj záväzok. Pri forfaitingu sa hodnota pohľadávky diskontuje len o odmenu financujúcej inštitúcie a časovú hodnotu peňazí.
Odborná spolupráca na seriáli:
|
|
Partner seriálu:
