Viete si vôbec predstaviť, že by ste v 62 rokoch odišli do penzie a ďalšie štvrťstoročie už nič nerobili? To bola otázka manažéra jednej z veľkých DSS pri debate o veku odchodu do penzie. Druhú stranu pohľadu na starnutie poskytuje exministerka práce Viera Tomanová, ktorá akúkoľvek zmienku o demografickej kríze hystericky odmieta. Čo v krajine, ktorá starne takmer najrýchlejšie na svete, nie je práve rozumná reakcia.
Možno naozaj nie je vhodné hovoriť o kríze, azda len v ekonomickom zmysle, pretože postupné starnutie populácie naozaj zásadne zaťaží rozpočet. Ide skôr o výzvu, ako zmeniť pohľad na fungovanie štátu, v ktorom bude o dvadsať rokov pätina populácie na dôchodku. Prvou zásadnou zmenou prístupu je pochopenie, že ukazovatele nemusia len rásť. Postupne sa prepadne počet obyvateľov, detí, v prípade prirýchleho starnutia a spomalenia rastu produktivity práce klesne i HDP. Tradičná politika rastu za každú cenu bude potrebovať revíziu. To platí i na regionálnej úrovni. Slovenské mestá už i dnes zažívajú odlev populácie a veľmi rýchle starnutie, keďže dôchodcovia ostávajú bývať tam, kde ich deti žiť nechcú. Namiesto drahých snáh o pritiahnutie mladšej populácie bude možno rozumnejšie i lacnejšie zamyslieť sa, ako zmenšiť spolu s poklesom obyvateľstva aj obce.
Aj firmám bude postupne končiť ľahká možnosť nahradenia starších, drahších pracovníkov lacnou mladou pracovnou silou. Početné „Husákove deti“ už majú tridsať a viac rokov a žiadne ďalšie silné ročníky po nich nenasledujú. Namiesto toho bude výhodnejšie nájsť prácu pre starších, možno aj na čiastočný úväzok. Pretože náhrada za nich sa bude hľadať ťažšie. A s firmami bude o šikovných ľudí súťažiť štát, ktorému úradníci húfne odchádzajú do zatiaľ ešte výhodných penzií. Finančná kríza je možno v dosahoch drsná, ale i dočasná. Starnutie populácie však bude testovať schopnosti firiem, štátu i jedincov po celé desiatky rokov.
