Stanley Greene: To, čo ukazujeme, môže zmeniť svet

Bol v Iraku, Afganistane, Sýrii aj na Ukrajine a osvojil si heslo, že dobrý novinár sa na miesto vracia. Stanley Greene úspešne rozpráva vojnové príbehy cez fotografie, získal za to už množstvo prestížnych ocenení.

Máte za sebou roky strávené na vojnových frontoch a ďalších miestach, kde sa odohrávajú konflikty. Dá sa byť neutrálnym pozorovateľom alebo sa v človeku miešajú emócie?

Vždy musíte byť nezaujatý pozorovateľ, sú však určité prípady, ktoré vás z tej polohy skrátka vytrhnú, zabodnú sa do vás akoby hákmi. Nie sú to ľahké situácie, ale musíte to zvládnuť, je to vaša práca. Uvedomujete si, že situácia je zlá, ťažká, no úloha je povedať ten príbeh tak, ako sa deje, a zachytiť realitu.

Pri práci vám šlo neraz o život. Kam ste ochotný zájsť, aby ste získali dobrý záber?

Myslím, že som zašiel dosť ďaleko. Ak sa už raz rozhodnem, že nejaký príbeh chcem rozpovedať fotografiami, musím sa tomu dostať pod kožu. Neriešiť, či sa na miesto dostanem autom, lietadlom alebo vlakom, nehľadieť späť, ale dopredu, až kým nie som hotový.

Donald McCullin [britský vojnový fotograf – pozn. TREND] na otázku, ako sa rozozná dobrý žurnalista, povedal, že je to ten, ktorý sa na miesto znova vráti. Možno vás občas ovládne nervozita a pochybnosti o tom, či je správne riskovať a ísť do tých miest opäť, no ak ste sústredený na svoj cieľ, tak za ním idete. Samozrejme, chcete to celé prežiť, veď doma vás čaká dieťa či manželka.

Kedy ste sa ocitli v najdramatickejšej situácii?

Záleží na tom, čo považujeme za dramatické. V Sudáne som dostal maláriu a skoro zomrel, bol som na miestach, kde okolo mňa lietali náboje a mohli ma zabiť, šrapnel raz preletel tesne vedľa mojej ruky a porezal mi ju. Mohla to však byť aj iná časť tela, čo by bolo oveľa horšie.

Nie je to niečo, čím sa chvastáte, je to súčasť tej práce. Doteraz som mal šťastie, že sa mi nič nestalo. Samozrejme, snažím sa byť opatrný, ale zase nemám ilúzie, že som nezraniteľný. Uvedomujem si, že môžem prísť ľahko o život. Často sa dostanete do situácie, keď sa považujete za odvážneho, ale potom si uvedomíte, že to, že ste prežili, je viac-menej náhoda a mohlo to dopadnúť aj inak. Nehovorím, že tam nie je strach, ale musíte ho vedieť kontrolovať.

Nie tak dávno sa médiami prehnala snímka zachytávajúca utopené sýrske dieťa na pobreží. Utečeneckej kríze dala de facto ďalší rozmer. Aylana niektoré redakcie ukázali, iné sa fotografiu rozhodli nepublikovať. Čo si o tom myslíte?

Viete, aj BBC v Rusku, kde som desať rokov žil, mala heslo Ak je v tom krv,