V roku 2004 sa na Slovensku odohrala verejná diskusia o umení ulice ako o forme vandalizmu a o potrebe trestať týchto umelcov. Médiá a zástupcovia výkonnej moci sa snažili prezentovať tento umelecký smer v negatívnom svetle, a tým prezentovať nutnosť zákona, ktorý grafity zaraďuje medzi trestné činy s možnosťou väzby. Výsledkom v roku 2005 bolo prijatie novely Trestného zákona, podľa ktorej sú sprejeri právne zodpovední za svoje diela. Pomerne prísne tresty umelcov neodradili, práve naopak posilnili ich pocit dobrodružstva a adrenalínu. Frustráciu strážcov zákona popísal v roku 2005 hovorca mestskej polície v Bratislave takto: „Zaútočili aj na piliere Mosta Apollo na petržalskej strane, hoci táto stavba je monitorovaná. Sprejeri si vystriehnu pohyb policajných hliadok a v medzierke potom znečisťujú svoj cieľ, sú veľmi rýchli, a keď svoj objekt zamažú, zaplaví ich pocit víťazstva. Evidentne je sprísnenie trestov pre nich adrenalínový motív. Nejde pritom o »osamelých bežcov«, ale riadnu organizáciu, ktorá si pohyb polície monitoruje a hlási.“ Forma boja proti grafity pomocou právnych noriem sa zdá byť neúčinná. Možnosťou riešenia je poskytnutie legálnych plôch na maľovanie, kde je častým problémom práve neatraktívnosť lokality, kde sa legálne zóny nachádzajú. „Určite áno, keby boli legálne plochy bližšie k centru. To by malo zmysel, pretože vytvorené diela by mnohí ľudia aj videli. Z tohto pohľadu sú dnešné legálne plochy napr. v Bratislave pre sprejerov nezaujímavé,“ hovorí Oki, bývalý writer. To, či je grafity umenie alebo vandalizmus, nezávisí iba od vkusu publika, naopak. Samotní sprejeri sa vedia striktne vzájomne vymedzovať. Existujú totiž mnohé skupiny writerov, nie je preto korektné označovať všetkých za vandalov či delikventov. Skúsenejší writeri sa totiž od tvorby začínajúcich mladých často dištancujú a nesúhlasia s ich prácami robenými „kade- -tade“, navyše ak pritom bývajú poškodzované historické budovy. Grafity je ukážkou toho, že aj komunita „vandalov“ vie mať vlastnú štábnu kultúru.
