Najviac si cením, keď nám odberateľ z Nemecka povie, že sa mu s nami dobre robí, lebo sme seriózni Zdroj: Maňo Štrauch
V čom slovenský biznis za ostatných dvadsaťpäť rokov urobil najväčší pokrok?
Ťažká otázka. Lebo tu máme tvrdo a slušne pracujúcich podnikateľov. Ale stále sú i takí, čo nanajvýš podvádzajú. Isté posuny však už badať. Po zmene režimu tu bolo obrovské nadšenie, že ideme podnikať. Potom sa to množstvo podnikavcov preosialo na tých podnikateľov, čo to fakt mysleli vážne a pokračujú dodnes. No niektorí podnikanie zobrali iba ako šancu na rýchle obohatenie sa. To boli tí, čo tunelovali lacno získané firmy.
Ďalšiu skupinu predstavujú podnikatelia, ktorí svoj biznis postavili na štátnych zákazkách a vzťahoch s vládnymi politikmi. Z tých dnes sú akože veľké osobnosti a sivé eminencie. Posledné vyše dve desaťročia ukázali, kto je kto. Som rád, že my v Decodome nemáme žiadne poschovávané aktivity. Venujem sa naplno iba nábytku a nikde nenechávam žiadne sekery.
V čom majú tunajší podnikatelia najväčšie rezervy v porovnaní so zahraničím?
Stále máme problém s tým, že sa v biznise rozhodujeme príliš často podľa emócií. Na rozdiel od pragmatickejších a racionálnejších západoeurópskych podnikateľov. A stále sme ľudia z veľmi malého štátu, ktorý neustále s niečím zápasí. Chýba nám, že sme nikdy v minulosti neboli prirodzení lídri. Vždy bol nad nami nejaký iný národ. Síce si to neuvedomujeme, ale boli sme, sme a bohužiaľ asi ešte dlho budeme len periféria niečoho cieľavedomejšieho.
Napríklad aj teraz – v kríze s utečencami – vidíme nielen premiéra, ale, čo ma prekvapuje, aj opozičných politikov, ako sa búchajú do pŕs, pričom to v celej tej situácii nevyznieva vôbec racionálne. Nás stále máta to, že niekto nás ohrozuje, a tak treba kričať. Buďme hrdí a bráňme si svoje, ale zasa byť naivne namyslení nikam nevedie.
Ako by sa podľa vás mohla zvládnuť utečenecká kríza?
To je vec, čo zaskočila všetkých. Ale to, že sa naša vláda stavia voči prerozdeľovacím kvótam z EÚ, je nepatričné. To sú zbytočné emócie. My sme až nezdravo odmietaví k všetkému cudziemu. Stačí, že ja, človek z Humenného, som sa presťahoval do dediny na hornej Nitre pri našej topoľčianskej fabrike. Bývam v nej už dvadsaťpäť rokov, ale stále som pre miestnych cudzí.
Toto je naša zlá vlastnosť. Lebo ak sa niečo nové zoberie za správny koniec, nemusí ohrozovať, ale aj obohacovať. Som presvedčený, že Slovensko bude musieť otvoriť hranice a hlavne trh práce cudzincom. Veď už teraz zápasia mnohé naše firmy s vysokou fluktuáciou a ťažkosťami pri nábore zamestnancov. Bijeme sa do hrude za zopár tisíc utečencov, ale to, koľko našich ľudí pracuje na Západe, už neriešime. Ja by som sa vôbec nebál zamestnať sýrskych utečencov či Ukrajincov.
V ktorých oblastiach by mali najviac pridať slovenskí politici, aby sa podnikanie v krajine mohlo zlepšovať?
Máte už predplatné?
Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň