SR a ČR po 23 rokoch: Ako keby sme sa ani nerozdelili

Jediná cesta, ktorou sa mohli česká Občianska demokratická strana (ODS) a slovenské Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) vydať, bolo rozdelenie federácie. V tom čase mali republiky spoločné predovšetkým to, že dianie v nich dominantne ovplyvňoval jediný politik – Václav Klaus v Česku a Vladimír Mečiar na Slovensku. Vo všetkom ostatnom sa odlišovali.

Tam dohoda, tu konfrontácia

Česká republika sa stala transformačným premiantom v triede stredoeurópskych štátov, kým Slovensko bolo prepadajúcim žiakom. Kým v Česku sa menili vlády, ale smerovanie krajiny zostávalo rovnaké, na Slovensku boli v tom čase parlamentné voľby kritické, lebo rozhodovali o charaktere politického režimu a tým aj o zahraničnopolitickom smerovaní štátu.

Základný princíp, podľa ktorého fungovala politika v oboch republikách, bol zásadne odlišný. Kým v Prahe sa všetko podstatné riešilo politickou dohodou, v Bratislave sa o všetkom rozhodovalo v ostrej konfrontácii.

Po parlamentných voľbách v roku 1992 sa ich víťazi v Česku a na Slovensku rýchlo zhodli, že sa na podobe spoločného štátu nedohodnú

Keď v roku 1996 vo voľbách tesne zvíťazila ODS, tak sa V. Klaus dohodol na vzniku a fungovaní pravicovej menšinovej vlády so šéfom najväčšej opozičnej strany, ktorou bola Česká strana sociálnodemokratická (ČSSD). Jej predseda Miloš Zeman sa za to stal predsedom Poslaneckej snemovne. O dva roky neskôr si roly a pozície vymenili. Volebne úspešnejšia ČSSD zostavila vládu s premiérom M. Zemanom, kým predseda opozičnej ODS sa stal novým šéfom parlamentu.

Na rozdiel od situácie spred dvoch rokov už nešlo o tichú dohodu, ale o verejne podpísanú opozičnú zmluvu. Viacerí českí komentátori vtedy vysvetľovali, že tejto zmluve sa hovorí opozičná najmä preto, lebo je to zmluva „o pozíciách“. Na Slovensku v tom čase vládla v politike konfrontácia.

Medzi Mečiarom a Klausom

Väčšinová koalícia, v ktorej dominovalo HZDS, od roku 1994 spravovala krajinu spôsobom, ktorý porušoval elementárne princípy demokratického výkonu moci. Z jej vládnutia profitovala predovšetkým úzka skupina politikov a na nich napojených privatizérov. Prepojenie politiky a skupinového záujmu deformovalo verejný život, pričom V. Mečiar „riadil“ krajinu prostredníctvom ostrých konfliktov. Analytici, ktorí hovorili o studenej občianskej vojne na Slovensku, vonkoncom nepreháňali.

Rozhodujúce voľby sa uskutočnili v roku 1998 – hoci HZDS svoju podporu nestratilo, opozičné strany dokázali zmobilizovať verejnosť natoľko, že v parlamente získali dokonca ústavnú väčšinu. Ak Česko v tom čase charakterizovala politická kontinuita, Slovensko si svoju civilizačnú šancu muselo obhájiť v ostrej konfrontácii s V. Mečiarom a jeho spojencami.

S odstupom času sa ukázalo, že napriek politickej odlišnosti bola medzi V. Klausom a V. Mečiarom mentálna spriaznenosť, ktorá vyústila do tragikomickej podobnosti.

V. Mečiar ako zastupujúci prezident v marci 1998 udelil amnestie svojim podriadeným, ktorí by boli inak stíhaní za únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho alebo zmarenie referenda o priamej voľbe hlavy štátu. Politik Mečiar vlastne udelil amnestiu aj sám sebe, čím bezprecedentne zneužil právomoci hlavy štátu vo svoj prospech.

Po pätnástich rokoch tento precedens nasledoval aj prezident Klaus. Udelil amnestiu tak, že z nej mohli profitovať osoby, ktoré kriminálnym spôsobom zbohatli práve v čase, keď predseda ODS zastával najvyššie funkcie vo výkonnej či zákonodarnej moci. Amnestia tak právne ukončila najväčšie korupčné kauzy jeho premiérovania.

Odlišní, ale podobní

Od roku 1998 až do roku 2006 vládli na Slovensku a v Česku politicky odlišné, ale spôsobom výkonu moci čoraz viac podobné garnitúry. V Bratislave dvakrát zostavoval vládu Mikuláš Dzurinda, prvý raz ako šéf Slovenskej demokratickej koalície (SDK) a druhý raz ako predseda Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ).

V tom čase v Prahe dominovala sociálna demokracia – jej prvú vládu viedol Miloš Zeman, kým v druhej sa vystriedali až traja premiéri: Vladimír Špidla, Stanislav Gross a Jiří Paroubek. Dôvod týchto striedaní bol rovnaký ako dôvod, pre ktorý sa v roku 2006 skončila éra Dzurindových vlád.

SDKÚ a jej predseda v mnohých veciach pomohli krajine, lebo prvá Dzurindova vláda presadila prijatie bolestivých, ale potrebných opatrení, ktoré dali krajine ekonomickú i integračnú šancu. Pretože v očiach nemalej časti verejnosti predstavovali garanciu, že sa Slovensko stane členom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, uspeli aj vo voľbách 2002.

Hoci dve Dzurindove vlády boli politickým profilom odlišné od garnitúr českej sociálnej demokracie, niečo mali spoločné. Obe vytvorili vlastný spôsob, v ktorom sa politická korupcia stala systémovou súčasťou vládnutia, a obe „prevádzkovali“ korupciu ako systémovú prax. Odlišovali sa len tým, že