Stále totiž nie je dohoda o podstatnej časti celej európskej reakcie na bankovú krízu, teda o mechanizme, ktorý by vedel bankám pomôcť z ťažkostí bez toho, aby za zlé rozhodnutia bankárov platili svojimi peniazmi všetci daňoví poplatníci. Presná podoba takzvaného Single Resolution Mechanism (SRM) a s ním spojeného fondu je dosiaľ predmetom sporov medzi členskými krajinami únie a Európskym parlamentom. Čas pritom tlačí.

Ak sa vec nepodarí nejakým kompromisom uzavrieť tento týždeň, hrozí, že pre koniec funkčného obdobia terajšieho zloženia Európskeho parlamentu a eurovoľby sa schválenie celého mechanizmu pretiahne najmenej o pol roka. SRM by pritom mal platiť od začiatku roku 2015.

Na základnej téze, že nabudúce by to mali byť samy banky a nie daňoví poplatníci, kto ponesie náklady za chybné rozhodnutie bankárov, sa europarlament aj únijné krajiny zhodujú. Diabol je však vždy skrytý v detailoch.

Poslancom nestačil ministrami financií v decembri zložito dohodnutý kompromis o desať rokov vznikajúcom fonde, postupne napĺňanom z „národných priehradiek“ až na hranicu 55 miliárd eur. Prekážala im aj rola, ktorú si štáty nechali v rozhodovaní o spustení záchranného mechanizmu, podľa europoslancov by sa tak celý „technický proces“ mohol totiž stať obeťou politických hier.

Grécke predsedníctvo EÚ preto minulý týždeň požiadalo únijné štáty o obnovený vyjednávací mandát. Kompromis sa hľadal zložito, predovšetkým medzi snahami južných únijných štátov o čo najrýchlejšiu „mutualizáciu“, teda zapojenie národných priehradiek do spoločnej pokladnice a krajín, ako je Nemecko, ktoré zdôrazňujú predovšetkým potrebu pravidla „bail-in“, teda zapojenie peňazí majiteľov bánk predtým, než na peniaze z rezolučného fondu vôbec príde rad.

Parlament a členské krajiny sa zatiaľ nezhodujú ani v spôsobe, ako zabezpečiť, že vo fonde budú potrebné peniaze čo najrýchlejšie. Europoslanci argumentujú možnosťou, že banku bude treba pred krachom zachraňovať skôr než za desať rokov, keď bude fond naplnený. Namiesto desiatich rokov navrhovali len tri roky, a to dokonca s tým, že v prvom roku by banky do fondu vložili polovicu všetkých potrebných financií.

Ministri, naopak, ponúkli skrátenie na osem rokov a možnosť, aby si fond mohol požičiavať na finančných trhoch. Do hry sa tak oblúkom vrátili štátne peniaze, pretože za pôžičku na trhu by sa krajiny EÚ museli nejako zaručiť – a opäť peniazmi daňových poplatníkov. Stále sa rieši aj otázka, či ultimátnou záchrannou sieťou majú byť verejné peniaze sústredené v európskom stabilizačnom mechanizme ESM, ktorý je však určený primárne na pomoc štátom, nie bankám.

SRM je jedným z troch pilierov pripravovanej bankovej únie. Ďalším je dohľad ECB nad asi 130 najväčšími európskymi bankami. Tretím pilierom sú spoločné pravidlá poistenia bankových vkladov.

Pokračujú spory s parlamentom o tom, či bude môcť ECB začať proces pomoci banke alebo môcť toto kľúčové rozhodnutie môcť urobiť iba rada rezolučného fondu. Tá môže navyše zasadať v užšom či širšom formáte, tak sa teraz diskutuje o hlasovacích pomeroch pri rôznych typoch rozhodovania.

Bez jasnej dohody o kľúčových sporných bodoch sa minulý týždeň skončil trojdenný vyjednávací maratón. Začal sa schôdzkou ministrov financií eurozóny, pokračoval medzivládnou konferenciou, ktorá chystá zmluvu o podobe fungovania fondu, rokovaním ministrov financií celej únie a skončil sa „trialógom“ gréckeho predsedníctva, europoslancov a zástupcami Európskej komisie.

Z neho vzišla dohoda, podľa ktorej má predsedníctvo pripraviť konkrétny text, nad ktorým sa strany majú zísť v stredu 19. marca. Ak sa nezhodnú, začne skutočne tlačiť čas – posledné rokovanie europarlamentu je v polovici apríla a procedúra má určité právne záväzné termíny – a celú agendu dostane na stôl európsky samit 20. marca.

Lídrov krajín EÚ taký vývoj zrejme nepoteší, program ich rokovaní je už aj tak dosť nabitý – Ukrajina, energetika, klíma...

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.