Spolužitie s Rómami sa za sto rokov nezlepšilo. Napätie rastie, je čas na nový model

Vnímaví politici si rastúcu nervozitu spoločnosti všímajú. No namiesto toho, aby predstavili ucelenú víziu, ako dospieť k obojstranne prijateľnému spôsobu spolužitia, sledujú vlastné volebné preferencie. Preto sa v programoch a výrokoch niektorých politikov na adresu Rómov začali objavovať také vyjadrenia ako „nebudeme tolerovať ľudí, ktorí zneužívajú sociálny systém“ alebo „spravme poriadok s parazitmi v osadách“.

Bujnejúci problém korenený nezodpovedným prístupom takýchto politikov živí na Slovensku vášne, radikalizuje ľudí podľa etnického kľúča. Namiesto toho, aby sa hľadali vecné riešenia, otvára sa priestor na emócie, čo môže viesť k tragédiám. História ukazuje, že použitie hrubej sily plodí ďalšie komplikácie a jedinou správnou cestou je dospieť k všeobecne prijateľnému modelu spolužitia.

Pohľad do histórie

Rómovia žijú na území dnešného Slovenska od 15. storočia, niektoré menej spoľahlivé pramene ich na tomto území nachádzajú už v 13. storočí. Až do prvej svetovej vojny formoval ich spolužitie s majoritnou populáciou svet miest a dedín. Väčšou výnimkou bola iba krátka epizóda z 18. storočia, keď sa ich habsburská panovníčka Mária Terézia pokúsila cielenými opatreniami asimilovať, no Rómovia zväčša ostali svojskí, odlišní od ostatných obyvateľov.

Rómovia nevlastnili pôdu, často pracovali na poliach ako nádenníci, pričom odmenu im vyplácali v naturáliách. Ďalšími typickými rómskymi povolaniami boli kováčstvo, hudobníctvo, podomové drobné služby. Ustálené pomery vytvorili vzťahy vzájomnej potreby Rómov a ich susedov.

Zdroj: Maňo Štrauch

Tieto väzby boli poznačené vyvyšovaním sa majoritnej populácie nad Rómov, ktorých zväčša brali ako obyvateľov druhej kategórie. Na druhej strane tu existovalo akési poručníctvo, keď miestni Slováci či Maďari pociťovali zodpovednosť za svojich Rómov z neďalekej osady. Prejavovalo sa to napríklad v náboženskej oblasti, keď krstnými rodičmi novonarodeným rómskym deťom sa stávali obyvatelia spádovej dediny.

Zmenila to prvá svetová vojna a vznik Československa (ČSR) v roku 1918. Už počas vojny začala budapeštianska vláda osobitne sledovať kočovných Rómov obviňovaných z krádeží a hodlala ich umiestňovať do nútených pracovných táborov. To sa síce nakoniec nenaplnilo, ale po vzniku Československa prišli nové pomery. Na slovenskú krajinu sa začali vzťahovať prebraté rakúske predpisy, v tejto oblasti hlavne nariadenie proti kočovným Rómom z roku 1888.

Nový štát selektívne podchytil aj slovenských Rómov a už v polovici 20. rokov spracoval kartotéku s daktyloskopickými odtlačkami kočujúcich a niektorých usadených Rómov. Nebývalý odpor proti Rómom prišiel zo slovenského vidieka, ktorý sa po vojne nachádzal v demoralizovanom stave a toto etnikum bolo vďačným objektom na prisudzovanie zodpovednosti za utrpenia. Situáciu silno ovplyvnila Veľká hospodárska kríza z prelomov 20. a 30. rokov, keď preľudnená krajina ponúkala mnohým Slovákom možnosť prežitia iba za cenu vlastnej práce na prenajatej pôde a rómski nádenníci sa stávali nepotrební.

Nie div, že sa začali rozmáhať krádeže z polí. Po rozšírení priemyselných produktov z českej časti štátu zanikali drobné povolania. Slovenskí živnostníci videli v potulujúcich sa rómskych výrobcoch metiel, brúsičoch nožov či kočujúcich kováčoch nekalú konkurenciu.

Etnické napätie sa vyhrocovalo a viedlo k fyzickým útokom spojených s úmrtiami. V tlači sa zvýrazňovalo konanie rómskych zločinov, o Rómoch sa písalo ako o leňochoch a príživníkoch. Demokratický systém ČSR však považoval všetkých občanov za rovných. Nový sociálny systém, ktorý sa vtedy začal rozmáhať v celom vyspelom svete, zabezpečoval udeľovanie pomoci v núdzi všetkým ľuďom bez ohľadu na etnický pôvod. Ak sa vyskytla možnosť podpory, Rómovia radi siahli po novom nástroji. Preto sa ako poberatelia sociálnych dávok stávali terčom útokov ostatných.

Rozvrat spolužitia

Zdroj: Maňo Štrauch

Ďalší zlom priniesla prvá Slovenská republika z rokov 1939 až 1945 so svojimi rasovými zákonmi. Nepracujúci Rómovia sa nielenže stali podľa zákonov občanmi druhej kategórie, napríklad s obmedzením pohybu, ale režim ich zatváral do nútených pracovných táborov. Po obsadení Slovenska Nemeckom nasledovali prípady fyzickej likvidácie Rómov. V tomto období ďalej pokročil proces rozkladu niekdajšieho spolužitia a medzi mnohými Rómami sa rozšíril pocit krivdy a ohrozenia.

Po obnovení Československa v roku 1945 nastúpili časy kompenzovania dovtedajších krívd. Osobitnú pečať mu vtlačil komunistický režim po roku 1948. Obyvatelia Československa dostali pozvánku na budovanie novej socialistickej spoločnosti, pričom odmietnutie sa trestalo. Komunistická vláda vystupovala voči Rómom ústretovo, snažila sa ich vzdelávať, vytvárala im pracovné príležitosti, stavala domy, poskytovala sociálne zabezpečenie. Malo to však jeden háčik. Z Róma ako každého iného chcela vytvoriť človeka socialistického typu, ktorého jedinou starosťou bude budovať utopistickú beztriednu spoločnosť.

Sprievodným znakom budovania socializmu sa stala asimilácia Rómov. Vláda sa podujala na to, čo sa nepodarilo cisárovnej Márii Terézii v 18. storočí. Asimilačná politika mala až do roku 1989 rozličné odtienky, ale vždy sa vyznačovala uplatňovaním pozitívnej diskriminácie na etnickom základe.

Typickým príkladom bolo poskytovanie bytov v starých centrách miest či v nových panelákových domoch. Komunisti sa snažili Rómov rozptýliť medzi ostatnými obyvateľmi, aby s nimi neskôr splynuli. Výsledok bol úplne opačný. V mnohých Rómoch narastal pocit nárokovateľnosti, či už za odčinenie krívd z predchádzajúceho obdobia alebo jednoducho pre vlastnú nemajetnosť. Vo väčšinovej populácii veľkorysý prístup voči Rómom vyvolával odpor a spôsoboval tlmené etnické napätie.

Zdroj: Maňo Štrauch

Napätie sa neznížilo ani po páde komunizmu, skôr naopak. Pod vplyvom