Spoluvlastní veľkú IT firmu a jeho fotky vyhrávajú prestížne súťaže

Spoluvlastní veľkú IT firmu a jeho fotky vyhrávajú prestížne súťaže 4/10

Vo voľnom čase sa venuje fotografovaniu čiernobielych fotografických cyklov. V prestížnej súťaži Slovak Press Photo získal vlani 2. miesto v kategórii Každodenný život za cyklus Jedno leto pred sto rokmi, tento rok v rovnakej súťaži vyhral v kategórii Dlhodobý dokument s projektom Hľadanie vnútorného ticha. Pre TREND hovorí nielen o svojej záľube vo fotografovaní, ale aj o tom, ako vo firme prijímajú rozhodnutia, čo drží jej 400 zamestnancov pohromade či ako sa im spolupracuje so štátom.

Ako ste sa dostali k fotografovaniu?

Mal som asi tridsať rokov, keď mi manželka darovala na narodeniny digitálny fotoaparát netušiac, že to bude prvý kus z neskoršej veľkej zbierky. Začal som sa fotením zaoberať čoraz hlbšie. Veľa ma naučili najmä rôzne workshopy a fotografické knihy. Ani nie tak monografie či retrospektívy, ale skôr konkrétne projekty autorov, kde som mohol vidieť, ako o tvorbe cyklu premýšľať. K digitálu neskôr pribudol prvý mechanický fotoaparát na klasický film – Olympus OM-2 a potom mnohé ďalšie. Fotografoval som najskôr na cestách po svete, neskôr som si začal miesta cielene vyberať. Je ťažké fotografovať napríklad vo vlastnom meste, človek v známom prostredí často prestáva vidieť podstatu vecí.

Zdroj: Alexander Rehorovský

Obe vaše ocenené fotografické série sa vyznačujú nielen poetickosťou, návratom na dedinu a k prírode či ustrnutím v čase, ale aj faktom, že fotenie malo dlhodobý charakter. Prečo ste sa preň rozhodli?

Nezaujímajú ma až tak veľmi významné udalosti alebo osobnosti. Práve naopak. Radšej mám každodenný život, ktorý však môže byť formovaný práve tými veľkými udalosťami. Navyše ma baví samotné fotografovanie, teda prichádzanie do interakcie s ľuďmi a ich osudmi. Preto sa akoby nikam neponáhľam. Dostať sa totiž do stavu, keď vám ľudia dôverujú alebo vám odhalia niečo osobné a intímne, trvá. A potom idú aj fotografie viac pod kožu.

Kedy ste objavili zapadnutú rumunskú obec Šumice, kam chodíte pravidelne fotografovať potomkov českých vysťahovalcov?

Dostal som sa tam so skupinou fotografov z Brna, ktorí išli do oblasti Banátu urobiť etnografický dokument. Začiatkom devätnásteho storočia sem emigrovali tisíce Čechov a vytvorili tu niekoľko obcí. Zachovalo sa ich šesť. Najmenej navštevovaná z nich je Šumice. Ide o izolovanú komunitu, ktorá je od zvyšku Rumunska oddelená jazykovo, nábožensky aj geografickou dostupnosťou.

Asfaltovú cestu tam postavili iba pred pár rokmi. Keď na jej výstavbu žiadali o peniaze z eurofondov, podmienkou bolo, že si k tomu museli pribrať ešte niečo ďalšie. Z nezmyselných možností sa rozhodli pre detské ihrisko, hoci priemerný vek je tam vyše šesťdesiat rokov a žiadne deti tam nie sú. Prvýkrát som tam bol v roku 2016. Týždeň sme s nimi žili v ich domoch, pomáhali im na poliach či s dojením kráv. Takýto život človeka spomalí. Čo si nedopestujú, to nemajú. Odvtedy som tam bol niekoľkokrát. Vytvorili sme si s nimi silný vzťah a fotografie vznikali tak nejako pozvoľna popri tom.

Zdroj: Alexander Rehorovský

Fascinujúci Istanbul

Čo vás motivovalo prihlásiť sa do súťaže Slovak Press Photo? Nadobudli ste dojem, že ste kvalitatívne dozreli?

Nechal som sa presvedčiť kamarátmi fotografmi z Česka. Ja totiž stále fotím primárne do zásuvky. Nemal som ambíciu súťažiť ani vystavovať. Ani som netušil, aké možnosti sa mi vďaka tomu otvoria. V septembri sme mali napríklad spoločnú výstavu víťazov v New Yorku, ktorú otváral predseda Valného zhromaždenia OSN. V rovnakom čase ma oslovili aj z Brna na samostatnú autorskú výstavu. Vypočuť si názor nezávislých kurátorov bolo veľmi zaujímavé. Je totiž rozdiel, keď robíte výber fotiek do súťaže vy, ako keď tvorí kurátor výstavu podľa vlastného kľúča. Vy poznáte príbehy v pozadí každej jednej fotky, máte k nim vzťah. Cudzí človek vrátane diváka ich tam, samozrejme, nemôže vidieť, vníma tú fotku úplne inak.