Spoločné riadene migrácie leží na stole už od roku 2020. Pohnúť ho môže migračný tlak z juhu

Bolo to chladné ráno na konci februára 2022. Pred priechodom z Užhorodu na Slovensko sa vytvoril niekoľkotisícový dav utečencov. V drvivej väčšine ženy a deti. Dojemné scény, keď sa muži, už v uniformách, alebo mladíci mieriaci od priechodu rovno na odvod lúčili so svojimi ženami. Vracal som sa na tretí deň vojny späť, kým to ešte nejako išlo. Ešte než sa všetky priechody upchajú utečencami. Aj tak ma, rovnako ako tisíce ďalších, čakali nekonečné hodiny čakania.

Po dlhých hodinách som konečne prišiel na rad. Dali ma dohromady so ženou v stredných rokoch s dvoma dcérami. Utekali zo západoukrajinského mesta Ternopiľ, vydesené, že vojna dôjde čoskoro aj tam. Otca rodiny, ktorý mal odvodovú povinnosť, nechali doma a mierili za známymi do Berlína. Po nemecky nevedela ani jedna, no dievčatá hovorili slušne po anglicky.

O Nemecku nevedeli nič. „Dohovoríme sa v Berlíne po anglicky? A vymenia nám tam doláre?“ pýtali sa, zatiaľ čo sme pol hodiny čakali na jednu ukrajinskú pečiatku do pasu. To, čo ma fascinovalo najviac, bola ich batožina. Dievčatá mali malé batôžky a jednu tašku, matka kufrík. Ako keby vyrazili niekam na predĺžený víkend, a nie do emigrácie.

Na druhej strane hranice nás privítali nielen slovenskí pohraničníci, ale aj slovenskí dobrovoľníci – čajom, kávou, sušienkami, ponukou pomoci cirkevnej charity. Žena s dcérami mala jasno. Nechcú sa zastavovať ani na Slovensku a vlastne ani v Česku. S radosťou privítali informáciu, že z Prahy do Berlína ide priamy vlak. Hádam sa všetko dobre skončilo.

To sa týka aj chvíle, keď na čiernej dodávke prišiel muž v stredných rokoch hovoriaci po ukrajinsky. A ponúkol, že ženu a dcéry dopraví do Prahy. Rýchlo sme sa rozlúčili a ani sme si nevymenili telefónne čísla. Dvere dodávky sa zabuchli a auto odišlo. Azda to boli dobrovoľníci z ukrajinskej komunity v Česku, ktorí nezištne pomáhali svojim krajanom. Azda.

Rovnaká, ale iná

V októbri 2015, na vrchole migračnej krízy, ktorú symbolizovali predovšetkým sýrski utečenci, som vyrazil do Viedne. Na nedávno otvorenej supermodernej Západnej stanici som vtedy videl podobné scény ako na ukrajinsko-slovenskej hranici pred rokom. Medzi utečencami prevažovali mladí muži, ale bolo tam aj veľa sýrskych žien s deťmi. Všetci mali za sebou oveľa dlhšiu cestu než vojnoví utečenci z Ukrajiny.

„Moja dcéra sa tu prvýkrát usmiala. Vo Viedni už nemáme strach,“ hovorí mi mladá Sýrčanka v šatke. Jej dcéra sa o kúsok ďalej hrá s malou bábikou, ktorú dostala od rakúskych dobrovoľníkov. Tých tu boli desiatky. Mnohí z nich boli tiež z radov prisťahovalcov, vrátane obľúbených indických kuchárov, ktorí na stanici v provizórnych podmienkach predvádzali neuveriteľný výkon. Podobný však odvádzali aj rodení Rakúšania. Väčšinou mladí. Pomohla im aj štedrosť rakúskych darcov.