Vďaka iniciatíve redaktora TASR vyšlo najavo, že v rokoch 2009 a 2010, keď bol predsedom Najvyššieho súdu (NS) SR, dostal Š. Harabin odmeny vo výške 113-tisíc eur. Najskôr tvrdil, že nešlo o odmeny, ale o zákonné príplatky. Ale keď bol usvedčený zo lži, tak vyhlasuje, že si ich nedal on sám. Ako keby za to, kto a v akej výške dostal odmeny, zodpovedal niekto iný, a nie predseda súdu.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
V tomto ohľade je Š. Harabin starý recidivista, lebo rovnako prišiel k odmenám aj v rokoch 2001 a 2002. Len sa jeho recidíva za pár rokov veľmi zhoršila, lebo si doprial odmeny v trojnásobnej výške. To, že pán Harabin dokáže svoju prácu oceniť tak ako nikto iný, nemôže nikoho prekvapiť. Pozoruhodné je tiež to, že aj po odchode z funkcií si udržal unikátnu schopnosť – monetizovať vlastné prešľapy.
Generálna prokuratúra od roku 1994 disponovala dôkazom (evidovaným pod číslom 2kV 14/94), že sa Š. Harabin ako sudca NS priatelil s Bakim Sadikim, vtedy už trikrát právoplatne odsúdeným kriminálnikom. Čo je fakt, ktorý sudcu diskvalifikuje. Jednou z mála správnych vecí, ktoré Dobroslav Trnka ako generálny prokurátor vo funkcii urobil, bolo to, že v roku 2008 potvrdil, že prepis telefonátu Sadiki – Harabin existuje a je súčasťou dohľadového spisu.
Po ôsmich rokoch od jeho vyjadrenia, ktorého pravdivosť žiadny súd nespochybnil, musí byť podľa rozhodnutia senátu Valérie Kleinovej sudca Š. Harabin odškodnený. D. Trnka sa vraj dopustil „nesprávneho úradného postupu“, keďže ako generálny prokurátor „porušil povinnosť mlčanlivosti o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie“.
Šokujúce nie je len to, že takéto rozhodnutie môže vyniesť sudca v štáte, ktorý by mal byť podľa ústavy štátom právnym, ale predovšetkým tristný fakt, že bol prijatý s takmer všeobecným mlčaním. Pritom je zrejmé, že ide o rozsudok, ktorý je v zjavnom rozpore s ústavou garantovaným právom verejnosti na informácie i s ústavou uloženou povinnosťou, že orgány verejnej moci poskytujú informácie o veciach verejného záujmu.
Skutočnosť, že existuje dôkaz o priateľskom telefonickom rozhovore medzi sudcom NS a nebezpečným zločincom, takou informáciou nesporne je.
Mnohí verejní činitelia sa vo svojom pôsobení dopustili veľkých chýb a diskvalifikujúcich prešľapov. Ale iba pár z nich dokázalo speňažiť aj vlastné pochybenia. Vďaka tomu, že na krajskom súde rozhodoval o jeho prípade senát V. Kleinovej, dostane Š. Harabin odškodnenie ešte aj za to, že generálny prokurátor pred ôsmimi rokmi povedal pravdu.
