Šok z brexitu zasiahol aj Španielov, vo voľbách stavili na istotu

Ďalší úspech hnutia anarchistov a rebelov s dátumom narodenia 16. januára 2014 mohol mať ďalekosiahle následky. Mohlo sa stať súčasťou establishmentu a zapojiť sa do rytmu mocenského striedania dvoch veľkých strán. Jednej stojacej napravo, druhej naľavo od stredu.

Hnutie Podemos, ktoré má v génoch radikálnu ľavicovú ideológiu hnutia tzv. rozhorčených, sa však odmietalo posúvať smerom k politickému stredu. Chcelo vytvoriť vládu širokej ľavicovej koalície so socialistami postavenú na klasickom škandinávskom modeli, aj keď sa švédski, dánski, fínski i nórski socialisti a sociálni demokrati od neho vzďaľujú.

Takéto utopické predstavy Podemosu znemožnili na jar vytvorenie ľavicovej koaličnej vlády, a keď zlyhali aj pokusy Ľudovej strany (PP) o stredopravú vládnu koalíciu, prípadne o veľkú koalíciu so socialistami, neostávalo nič iné, ako vypísať na 26. júna nové parlamentné voľby. Prvé v Európe po historicky prevratnom referende vo Veľkej Británii o vystúpení z Európskej únie.

Nová príležitosť pre starých

Úžas nad rozhodnutím Britov vyviedol Španielov z rovnováhy a európska tematika prehlušila všetky ostatné. Španieli inštinktívne siahali pri volebných urnách po istotách, z čoho profitovali ľudovci. Upevnili si postavenie najsilnejšej strany a budú mať v 350 snemovni 137 mandátov, o 14 viac než doteraz.

„Vyhrali sme voľby a nárokujeme si na právo vládnuť,“ vyhlásil vodca ľudovcov a úradujúci ministerský predseda Mariano Rajoy pred jasajúcimi davmi v centre Madridu v nedeľu večer po uzavretí volebných miestností. Kráľ Filip VI. ho síce poverí ako prvého zostavením vlády, čo však neznamená, že sa mu to podarí. Jeho pokusy nájsť koaličných partnerov na jar stroskotali a nedeľňajšie voľby v zásade potvrdili rozštiepenosť španielskej politickej scény na ťažko zmieriteľné tábory na dvoch základných rovinách.

Úžas nad rozhodnutím Britov vyviedol Španielov z rovnováhy a európska tematika prehlušila všetky ostatné

Na hornej prebieha klasická rivalita pravice s ľavicou. Závažnejšie súperenie sa deje na rovine pod ňou: tam sa nová, teoreticky čistá a neskorumpovaná garnitúra pravice, ako i ľavice pokúša vytlačiť korupčnými aférami zdiskreditovaný tandem, ktorý sa striedal pri moci za ostatné štyri desaťročia: stredopravých ľudovcov a stredoľavých socialistov (Španielska socialistická robotnícka strana – Partido Socialista Obrero Español, PSOE).

Bývalý a v súčasnosti úradujúci premiér Mariano Rajoy: „Vyhrali sme voľby a nárokujeme si na právo vládnuť.“ Zdroj: Gettyimages.com

Pre vyššie dobro

Bez brexitového zemetrasenia z 24. júna by sa novým tribúnom morálnej očisty španielskej parlamentnej politiky podarilo vyjsť z parlamentných volieb s lepšími výsledkami. Prinajmenej strane Podemos, ako naznačovali prieskumy verejnej mienky. Otáznejšou sa javila príťažlivosť Strany občanov (Partido de la Ciudadanía), ktorá v decembrových voľbách do parlamentu získala ako nováčik slušných 40 kresiel.

Prispela spolu s Podemos k rozpadu prebyrokratizovaného systému dvoch veľkých strán a pranierovala jeho zatuchnutosť a skorumpovanosť z pozície liberálov a miestami až libertariánov. Zasadzovala sa za zjednodušenie podmienok na podnikanie na všetkých úrovniach. Od drobného, rodinného až po nadnárodné.

Najčastejšie sa preberali paralely medzi volaním značnej časti obyvateľov Škótska a Katalánska po osamostatnení.

Volanie tohto druhu má v Španielsku, ktoré prešlo po páde diktatúry pred 40 rokmi k systému dvoch veľkých strán a nikdy nepoznalo voľnosť otvoreného liberálneho prostredia, slabší ohlas ako ľavicový populizmus domáhajúci sa prerozdeľovania bohatstva pod dohľadom silného štátu. Vodcovi Strany občanov Albertovi Riverovi patrí uznanie za principiálnosť, s akou odmietol