Smerom k mafiánskemu štátu: komu prospelo zverejnenie informácií o Kiskovej firme

Vtedy sa nepýtajú, komu robia službu, ale snažia sa roztrhať v zuboch osobu, ktorú im niekto z pozadia podhodil ako terč. Nielenže sú beštie, ale navyše sú aj slepé. Tak vidia veci politici, ktorí sa stali objektom ataku. Ale nielen oni.

Po zverejnení protokolu z daňovej kontroly vo firme, ktorej spolumajiteľom a do roku 2014 i spolukonateľom bol Andrej Kiska, aj renomovaní novinári svojich kolegov vyzývali, aby sa nezapojili do „štvanice na prezidenta“, alebo pripomínali, že „anonymné komprá štátneho pôvodu patria do koša“.

Problém je, že novinári nemôžu a ani nesmú zistenia z daňovej kontroly v spoločnosti KTAG (pred rokom 2004 Kiska Travel Agency – pozn. TREND) hodiť do koša, lebo by si nesplnili základnú povinnosť, akú voči verejnosti majú: povinnosť informovať a prinášať relevantné fakty. Tejto povinnosti ich nemôže nikto a nič zbaviť. Ani okolnosť, že sa relevantné skutočnosti dostali na verejnosť dobre pripraveným a zorganizovaným „únikom“.

Ale ak sa médiá nemajú stať iba slepým nástrojom v rukách tých, čo sa postarali o zverejnenie zákonom chránených dokumentov, musia hľadať odpovede aj na otázku, čo tento „únik“ hovorí o stave štátnych orgánov a inštitúcií, ale aj o politickej reprezentácii, ktorá ich stranícky využíva.

Problémový prístup

Podľa zákona firmy a spoločnosti smú vykazovať ako daňovo uznateľné iba také náklady, ktoré prispievajú k zvýšeniu alebo udržaniu ich hospodárskeho výsledku. Z protokolu z daňovej kontroly v spoločnosti KTAG vyplýva, že firma v roku 2014 neoprávnene zahrnula do svojich nákladov aj financie použité na prezidentskú kampaň A. Kisku.

Podnikateľ a predseda strany Sme rodina Boris Kollár k tomu povedal: „To nemusí ani majiteľ firmy vedieť. Proste účtovník niečo zaúčtuje inak, ako má. Stane sa.“ Keď daňový úrad zistí nezrovnalosti, tak podľa Kollára „vám to dorubí, vy to zaplatíte a život ide ďalej“.

Problém je, že tento kollárovsko-podnikateľský prístup k životu by sa dal ako-tak uplatniť, keby išlo o jednu či niekoľko problémových položiek. Lenže tu bol problémový celkový prístup. Rozhodnutie, že sa výdavky na prezidentskú kampaň budú účtovať do nákladov firmy, ktorá nezarábala na propagovaní prezidentského kandidáta, určite nemohol prijať účtovník.

Rozhodnutie, že sa výdavky na prezidentskú kampaň budú účtovať do nákladov firmy, nemohol prijať účtovník

Ďalšia otázka preto znie, či v prípade tohto rozhodnutia išlo iba o omyl, alebo o zámer. Argumentom v prospech prvého výkladu je skutočnosť, že