Smer je za bodom zlomu, kopíruje krivku HZDS

Po krátkom období povolebnej stabilizácie prieskumy signalizujú, že preferencie strany znovu poklesli. Vzniká tak otázka, či ešte stále ide iba o výkyv, epizódu alebo o trend, aký sa bude už len prehlbovať. Mnohé nasvedčuje tomu, že ďalší vývoj voličskej podpory Smeru sa bude podobať vývoju, aký pred niekoľkými rokmi postihol Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.

Obe strany majú totiž veľa spoločného. Spája ich predovšetkým fakt, že predstavujú širokospektrálne subjekty, ktoré – tak ako pred nimi Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) – získavali podporu naprieč rôznymi spoločenskými skupinami. Nie je určite náhoda, že v regiónoch, v ktorých bola v predvojnovom období úspešná HSĽS, po novembri 1989 uspelo najskôr HZDS a po ňom aj Smer.

Obe strany sa opierali predovšetkým o voličskú podporu vidieka, hoci Smer sa k tomu dopracoval postupne, a to tým, že prebral elektorát HZDS. Obe širokospektrálne a populárne strany viedli časťou verejnosti oceňovaní a vysoko hodnotení lídri – V. Mečiar a R. Fico. Dá sa preto predpokladať, že to, čím prešlo HZDS, v mnohom predznamenáva, čo sa udeje aj Smeru.

Menej ako Mojsejová

V. Mečiar je v ponovembrových dejinách Slovenska zapísaný ako držiteľ dvoch rekordov. Prvý vytvoril tým, že sa z neznámeho podnikového právnika stal za dva roky predsedom strany, ktorej dalo svoj hlas 1 148 625 voličov. Je to rekord vzostupu, ktorý neprekonal ani R. Fico. Po rýchlom dosiahnutí vrcholu nasledoval pád HZDS, ktorý trval rovných dvadsať rokov. V parlamentných voľbách 2012 podporilo stranu V. Mečiara už len necelých 24-tisíc ľudí. Pritom v rokoch 1992 až 2002 bola voličská podpora pre HZDS taká vysoká a stabilná, že to jeho oponentov a nevoličov privádzalo do zúfalstva.

Keď strana V. Mečiara vládla s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou (SNS) Jána Slotu a groteskným Združením robotníkov Slovenska Jána Ľuptáka, zdalo sa, že nech už jej šéf urobí čokoľvek, nič ho v očiach jeho podporovateľov nepoškodí. Aj keď svojim voličom škodil tak ako nikto iný.

Voličská podpora HZDS a Smeru-SD
(tis. hlasov v parlamentných voľbách)

Bez ohľadu na to, koľkokrát a ako rukolapne opoziční politici či novinári usvedčili predsedu HZDS, že vládne v prospech straníckych klík a na ne nadviazaných klientelistických skupín, na preferencie hnutia to nemalo žiadny vplyv. Napriek tomu, že sa z privatizácie stala stranícka prichmatizácia, prípady nezákonného obohacovania sa a očividnej korupcie neodpudzovali ani sociálne slabších voličov, aby zmenili svoje voličské správanie. Skutočnosť, že sa v privatizácii presunul majetok štátu v hodnote 110 miliárd slovenských korún do rúk „poctivých podnikateľov – mečiarovcov“, nemala v čase, keď sa to dialo, žiaden citeľný vplyv na jeho stúpencov.

Nič netrvá večne. Aj ľudia, ktorí boli dlho inertní voči protimečiarovským argumentom, napokon od Mečiara odišli

To, že V. Mečiar ako premiér potláčal práva opozície, podnikal drastické čistky v štátnej správe, maniakálne prenasledoval Michala Kováča ako hlavu štátu, obmedzoval práva menšín, zneužil Slovenskú informačnú službu na kriminálne účely, zmaril referendum o NATO a priamej voľbe hlavy štátu, protiústavne vylúčil poslanca z parlamentu a mnohé ďalšie kroky, ktoré boli v rozpore s demokratickými princípmi, vyvolalo veľký odpor v časti verejnosti, to všetko jeho voličov neodradilo od podpory HZDS. Ukázalo sa však, že nič netrvá večne a aj ľudia, ktorí boli inertní voči protimečiarovským argumentom, napokon sami od Mečiara odišli.

Ak do roku 2002 bol pokles podpory iba pozvoľný, potom už nastal voľný pád. V každých ďalších voľbách klesla jeho podpora približne na polovicu predchádzajúcej úrovne, až napokon v roku 2012 dostal „zakladateľ štátu“ menej hlasov ako subjekt Nory Mojsejovej.

Zdroj: SITA/Tomáš Benedikovič

Podľa Mečiarovho vzoru

Veľa slovenských politických strán dokázalo svoj podiel na výkonnej moci premeniť na stranícky či skupinový profit, ale iba jedna vytvorila systém, vďaka ktorému svoj politický vplyv „zobchodovala“ ešte predtým, ako prišla k moci. Strana pod vedením R. Fica tak získala zdroje, ktoré patrili do kategórie „zohnal som ich vlastnou hlavou“.

Za svoj príspevok Smeru získali sponzori strany nielen „svojich“ ľudí v prvej dvadsiatke kandidačnej listiny, ale aj právo obsadzovať posty v orgánoch štátnych spoločností a aj pozície štátnych funkcionárov. Podľa spoluzakladateľa Smeru a bývalého poslanca Bohumila Hanzela to predseda Fico komentoval slovami, že