Sme krajinou, ktorá zabudla robiť reformy. Kto na ne znova nájde odvahu?

Keď sa takto pred rokom formovala súčasná štvorkoalícia, mala potenciál byť najreformnejšou vládou od čias Mikuláša Dzurindu. Napovedal to luxusný počet 95 poslancov koalície, rekordná dĺžka predvolebných programov a programového vyhlásenia, ale aj smelé vyhlásenia nových ministrov.

Po dvanástich mesiacoch vládnutia má táto vláda bližšie k rozpadu než k sľubovaným reformám. Ak by aj súčasnú politickú krízu prežila v nezmenenom alebo „rekonštruovanom“ zložení, zrealizovať reformy bude pre ňu ťažšie, než sme si možno ochotní pripustiť.

Pohľad späť

Čo sa stalo so Slovenskom za posledných pätnásť rokov? Prečo ešte v roku 2007 rástla naša ekonomika o sedem percent rýchlejšie, než bol európsky priemer, a rok pred koronakrízou už len o necelé percento? Veľkou tragédiou tejto krajiny je, že už niekoľko volebných cyklov stagnuje a voličov to takmer nevyrušuje. Krajina potrebuje nový impulz a na ten treba nové reformy.

Vstup do EÚ, politická stabilita, rovná daň, dostatok kvalifikovanej pracovnej sily a predovšetkým nízke mzdy urobili zo Slovenska pred pätnástimi rokmi investičnú hviezdu. Americký New York Times nás nazval tatranským tigrom. Priaznivé podmienky a dobrá reputácia v zahraničí priniesli na Slovensko zahraničný kapitál a odštartovali stredoeurópsky ekonomický zázrak.

Krajine v tom veľmi pomohli reformy. A nešlo len o rovnú daň. Zmenilo sa riadenie verejných financií, upratal sa sociálny systém, zaviedol sa druhý a tretí dôchodkový pilier, decentralizovala sa verejná správa a veľké zmeny sa udiali v zdravotníctve. Niektoré reformy boli úspešnejšie, niektoré ostali na polceste a niektoré sa neskôr ukázali ako politicky nestabilné. Reformy si počas nasledujúcich rokov našli svojich zástancov aj odporcov. No bez ohľadu na to, ako ich spätne hodnotíme, fakt je, že už nikdy sme nemali takú reformnú vládu, ako bola druhá vláda Mikuláša Dzurindu.

Zdroj: Kalina Matejlavlavala

Podľa knihy bývalého ekonomického novinára Rada Baťa Ako skapal tatranský tiger boli reformy druhej Dzurindovej vlády v skutočnosti len chybou v systéme, ktorá sa udiala vďaka veľkej zhode náhod. Veď tie najväčšie reformy robila koalícia bez väčšinovej podpory v parlamente a s podporou ad hoc nezaradených poslancov. „Zvláštne nie je, že väčšinu času to na Slovensku s reformami nešlo. Zvláštne je, že to v krátkom období našej vlády išlo. My sme boli nesystémový prvok v spoločnosti,“ spomína Ivan Mikloš v knihe.

Po reformách prišla prvá Ficova vláda, ktorá okamžite ťažila z prudkého rastu HDP až do ekonomickej krízy v roku 2008. Z krízy, ktorá nasledovala, sa už Slovensko nikdy naozaj nespamätalo. Produktivita začala stagnovať a spolu s ňou aj dobiehanie Západu.

Bohaté reformné menu, ktoré ľuďom servírovala v krátkom časovom horizonte druhá Dzurindova vláda, malo negatívne dôsledky pre vnímanie reforiem. Veľkú zásluhu na tom mal Robert Fico, ktorý si na kritike reforiem vybudoval svoju politickú kariéru. On je hlavným dôvodom, prečo sa takmer úplne vytratila verejná požiadavka na nové reformy. Ľudia netúžia po reformách, ale po istotách, sociálnych balíčkoch, prípadne chcú, aby politici zatočili s korupciou. Tento stav je na Slovensku prakticky dodnes.

Už nikdy sa reformy nestali takou silnou témou, aby s ňou ktokoľvek dokázal vyhrať voľby. Dokonca to nie je ani téma, ktorá by mala badateľný pozitívny vplyv na volebné výsledky. V deklaratívnej rovine síce politici obligátne hovoria o potrebe reforiem, ale málokto si dal tú námahu hľadať dostatok politického kapitálu na ich realizáciu.

Problém číslo jeden je pandémia

Vráťme sa do súčasnosti. Existuje niekoľko dôvodov, prečo by sme sa už teraz mali báť, že ani súčasná vláda nebude dostatočne reformná.