Sme na hranici možností slovenskej potravinárskej produkcie, hovorí šéf združenia reťazcov

Slovenské potravinárstvo nie je výkladnou skriňou krajiny. Je to segment, ktorý môže ojedinele vystrčiť rožky, ktorými dá o sebe v tvrdej európskej konkurencii vedieť, no väčšinou neprekračuje svoj tieň. Výsledkom je nižší podiel slovenských potravín v obchodoch, než by si želali nielen spotrebitelia, ale aj potravinári a dokonca i reťazce. Predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu (SAMO) Martin Krajčovič v rozhovore vysvetľuje, čo bráni reťazcom predávať viac slovenských potravín, ktoré slovenské potraviny sa dostávajú na pulty obchodov najmenej a v čom je krajina, naopak, konkurencieschopná. Takisto objasňuje, kde sa stráca pridaná hodnota slovenského potravinárstva.

Podiel slovenských potravinárskych výrobkov na pultoch obchodných reťazcov sa pohybuje tesne nad 40 percentami. Mnohí volajú po potravinovej sebestačnosti. Dá sa vôbec tento podiel za súčasných podmienok zvýšiť?

Na to, aby sme dokázali tento podiel výraznejšie zvýšiť, by sme potrebovali razantne zvýšiť produkciu potravín na Slovensku. Dlhodobo však nepodporujeme spracovateľský priemysel, čo vyústilo do miliardového investičného dlhu v tomto odvetví. Pokiaľ sa toto nezmení, nemôžeme hovoriť o zvyšovaní podielu domácich potravín na pultoch obchodov, pretože tie potraviny neexistujú. Dnes sme totiž na vrchole možností slovenskej produkcie a tá potrebuje značný investičný impulz.

Za akých predpokladov by sa tento podiel dal zvýšiť?

Potrebovali by sme urobiť z potravinárstva skutočnú prioritu štátu. To by znamenalo značné investície do sektora. Dnes síce hovoríme, že máme v rozpočte na pomoc poľnohospodárom a potravinárom vyčlenenú jednu z najvyšších súm v histórii, treba však dodať, že z nej potravinári nedostanú takmer nič.

Slovensko máva ťažkosti s pomalým čerpaním dotácií z eurofondov, čo ohrozuje prísun európskych peňazí do poľnohospodárstva. Ako to však vyzerá so štátnou podporou?

V zásade nie je problém s európskymi dotáciami, ale najmä s národnými, ktorých je v porovnaní s okolitými krajinami málo. Pri európskych dotáciách je zložité najmä administratívne nastavenie, ale aj za to si môžeme sčasti sami, lebo sú krajiny ako napríklad Poľsko, kde je to výrazne jednoduchšie. Každá krajina si nastavuje mechanizmy sama, a ak to Brusel schváli, je to v poriadku.

V rámci slovenských dotácií nám chýbajú aj notifikované schémy štátnej pomoci.

A rovnako potrebujeme zvýšiť percento spolufinancovania investícií zo strany štátu aspoň na úroveň, aká je v krajinách V4. Vyčlenené zdroje totiž v súčasnosti pokryjú v drvivej väčšine iba potreby poľnohospodárstva a potravinárstvo každý rok ťahá za výrazne kratší koniec. Sú roky, keď potravinári skutočne nič nedostanú. Keď si to porovnáme s Českom alebo Poľskom, nemôžeme sa čudovať importu potravín z týchto krajín.

Je vôbec reálne, aby sa v dohľadnom čase niečo zmenilo?

Čo sa týka podpory produkcie, tu by sme potrebovali zásadne pridať, ak sa chceme pohnúť z miesta. Na druhej strane rozumieme, že štát nemá kapacitu vybudovať súčasne silný automobilový priemysel či strojárstvo a zároveň urobiť zo Slovenska potravinovú veľmoc. Ak však každá vláda deklaruje, že to tak chce, môžeme povedať, že pre to urobili veľmi málo, najmä čo sa týka finančnej podpory, ktorá je nedostatočná.

Prečo to na Slovensku nefunguje?