Za všetky citujme druhé tohtoročné číslo mesačníka Banskobystrického samosprávneho kraja: „Prosperoval priemysel, vyrábali sme kvalitné tovary, mali sme potravinovú sebestačnosť, silnú korunu, nezamestnanosť bola takmer odstránená a životná úroveň napriek vojne rástla.“

Pre Slovensko ako slabo rozvinutú poľnohospodársku krajinu znamenal rozvoj priemyslu významnú vzpruhu, no potravinová sebestačnosť bola nemastná. Doslova. A nebol to jediný problém.

Odstrihnutá špajza

Viedenská arbitráž znamenala pre Slovensko stratu obilnice. Južné oblasti, ktoré pripadli Maďarsku, produkovali podstatnú časť obsahu slovenských komôr. No na stoloch nechýbala len rastlinná potrava. Ako poznamenáva historik Miroslav Sabol v zborníku Ústavu pamäti národa Život v Slovenskej republike, najnedostatkovejším tovarom počas trvania slovenského štátu bola masť. Pre jej nedostatok dokonca hrozili v roku 1940 vzbury baníkov: „Bez masti, slaniny baník nemôže a nevládze pracovať,“ upozorňovali miestne organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ministerstvo hospodárstva. Príkladov však nájdeme omnoho viac.

Na jar 1941 bolo pre pohostinské zariadenia v pondelok, stredu a piatok okrem hlavného jedného jedla mäso úplne zakázané. „Ak bolo mäso k dispozícii na základe odbernej knižky, mohla jedna osoba dostať 400 g mäsa týždenne.“ Nedostatok potravín vytváral priestor pre korupciu a čierny trh. Zo začiatku bol však prídelový systém v porovnaní s inými krajinami stále štedrý, problémy v zásobovaní sa stupňovali zároveň s ťažkosťami Nemecka na frontoch, teda od roku 1943. Inými slovami, kým sa darilo Nemecku, darilo sa i Slovensku. A naopak.

Klíring a vybielené účty

Úroveň slovenskej ekonomiky závisela od toho, čo potrebovali a hlavne chceli v Nemecku, kam smerovalo 70 percent nášho exportu. Bolo to aj logické: umelo nastavený kurz slovenskej koruny k ríšskej marke nahrával práve obchodu s Nemcami. Z ekonomického pohľadu je dôležitý dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci – ako neverejná časť zmluvy o ochrannom pomere. Nemci v ňom prostredníctvom vlastného poradcu kontrolovali činnosť centrálnej banky i zavedenie menového systému. Poľnohospodárstvo, využitie nerastného bohatstva i priemysel mali slúžiť potrebám „ochrancu“.

Ako pripomína v Historickej revue Peter Valent: „Hospodárske dohody s tretími štátmi sa robili prakticky závislými od súhlasu Berlína.“ Podarilo sa však vyrokovať niekoľko ústupkov: nevznikla colná a menová únia, a tak mal slovenský štát aspoň akú-takú samostatnosť pri rozhodovaní o obchode. Mohol tak napríklad za devízy predávať drevo do Švajčiarska či Holandska.

Napriek dobrým vzťahom s nacistami totiž štátna kasa a firmy v skutočnosti nevideli ani umelo nadhodnotené marky. Domácu ekonomiku poškodilo najmä vyrovnanie obchodov takzvaným klíringom. Exportovaný tovar Nemci neplatili, ale započítavali ho so spravidla nekvalitným tovarom, ktorému nenašil iné odbytisko. Ani to však nestačilo na vyrovnanie dlžôb. Keď sa Nemci na konci vojny ponáhľali, „zabudli“ zaplatiť klíringové saldo vo výške osem miliárd vtedajších korún – takmer tri vtedajšie štátne rozpočty.

Silná mena, nízka nezamestnanosť

Koruna slovenská mala počas vojny naozaj honosné prívlastky ako tatranský či poddujanský dolár. Po rozdelení Československej republiky vychádzali obe platidlá na začiatku vojny z rovnakého kurzu voči ríšskej marke desať k jednej. V prípade Slovenska bol neskôr kurz umelo zoslabený na 11,62 k jednej, ale jeho reálna sila bola vyššia. Podľa Ottovho historického atlasu asi len štyri k jednej, ku koncu vojny už dokonca len dva k jednej. Umelo podhodnotený kurz pomáhal predovšetkým Nemecku pri oceňovaní exportu.

Ani „slovenskému doláru“ sa však nevyhla vojnová inflácia, keď tlačiareň nekrytých peňazí spôsobila, že množstvo korún v obehu vzrástlo medzi rokmi 1939 až 1945 takmer desaťnásobne. V porovnaní s ostatnými krajinami však ľudia neutekali k výmennému obchodu. „Ceny na čiernom trhu sú jeden- až päťnásobok úradnej ceny, kým napríklad v Čechách dosahujú až 100-, 200-násobnú,“ citoval komunistu Gustáva Husáka historik Matice slovenskej Ján Bobák.

Objektívne však treba dodať, že silná mena nie je automaticky zárukou rastu životnej úrovne ani garantom potravinovej sebestačnosti.

Fámou nie je ani vtedajšia nízka nezamestnanosť, no nebol to len dôsledok ekonomického rastu, ale i morálneho zlyhania režimu. Okrem potrieb pracovnej sily v strojárstve ju ovplyvnilo uvoľnenie trhu po odchode takmer 200-tisíc Slovákov na práce do Nemecka, ale aj vysťahovanie 20-tisíc českých úradníkov a spoločenské odstavenie Židov.

Len dočasne...

Aj keď sa vďaka slovenskému štátu znížilo ekonomické zaostávanie za českými krajinami, ťažko možno hovoriť o trvalo udržateľnom systéme. Hospodársky ťahúň – priemysel začal padať už v roku 1942 do recesie, od roku 1943 trpel reálnym nedostatkom základných surovín – palív, ropy, uhlia, neskôr i potravín. Bombardovania spojencov zničili dôležité priemyselné centrá, príchod frontov neskôr ekonomiku úplne rozvrátil.

Počas SNP sa načas otvorili núdzové zásoby potravín na tri mesiace, a to dokonca dvakrát: povstalci chceli ľudí zásobiť pred príchodom Nemcov, bratislavská vláda im zasa chcela pomôcť, keď dorazia Sovieti. Obe vojská sa dôkladne postarali o zničenie dôležitých priemyselných oblastí.

Slovensko teda nebolo žiadnym ostrovom pokoja, ale dobehol ho osud iných vazalských štátov: chradlo a padalo zároveň so svojím vládcom. V prípade víťazstva Nemecka by ho navyše čakal osud ďalších slovanských národov, teda vyhladenie.