Na Slovensku sa o zmluve s USA hovorí, akoby ani nebolo v NATO

Alina Frejusz žije v poľskom meste Wieluń. Asi dvadsaťpäťtisícové mesto, ktoré dnes leží uprostred Poľska, sa v septembri 1939 nachádzalo pri hraniciach vtedajšieho poľského štátu. Ten bol oproti dnešku položený oveľa východnejšie a siahal až na dnešnú Ukrajinu, do Litvy a do Bieloruska. „Málo sa toho o nás vie, ale práve u nás v našom meste sa začala druhá svetová vojna,“ hovorí Alina Frejusz, ktorá pracuje v tunajšom lokálnom rádiu, jednom z najstarších v Poľsku.

Ešte za šera, niekoľko hodín po polnoci, zaútočili 1. septembra 1939 na nič netušiace vtedy iba šestnásťtisícové mestečko bez väčšieho vojenského významu nemecké lietadlá a prvým bombovým útokom druhej svetovej vojny zmasakrovali veľkú časť obyvateľov Wieluńe. „Prvé bomby začali padať na Wieluń okolo pol piatej ráno, nemecký krížnik Schleswig-Holstein začal ostreľovať Westerplatte pri Gdansku až štvrť hodiny po tom,“ vysvetľuje Alina Frejusz. 

„Kým na Westerplatte boli poľskí vojaci, ktorí sa mohli nemeckej armáde postaviť a bojovať s ňou, vo Wieluńi bolo vtedy len civilné obyvateľstvo, bez akejkoľvek ochrany. To nacistické bombardovanie bol vojnový zločin,“ uvádza. So zemou zrovnalo veľkú časť mesta, desiatky ľudí vrátane starcov, žien a detí umierali v spánku pod sutinami domov. 

 Pretože sa cez mesto čoskoro prehnala postupujúca nemecká armáda, nie je dodnes počet obetí prvého náletu druhej svetovej vojny úplne jasný. Historici odhadli, že zahynulo vyše 1 200 ľudí, takmer desatina vtedajšieho obyvateľstva Wieluńe. Aj nad dnešnou Wieluňou často počuť hluk vojenských lietadiel. Sú to stíhačky F-16 s poľskými aj s americkými výsostnými znakmi. Na neďalekej leteckej základni sú totiž na základe obrannej zmluvy umiestnené aj lietadlá amerického vojenského letectva. „My s našimi skúsenosťami sme radi, že tam tie lietadlá sú. V porovnaní s minulosťou sa už necítime bezbranní,“ hovorí mi Alina Frejusz pri stretnutí na Konferencii o budúcnosti Európy, ktorá sa konala na začiatku januára vo Varšave. 

Keď jej v stručnosti vyrozprávam slovenskú politickú prestrelku okolo obrannej zmluvy s USA, neveriacky krúti hlavou. Rovnako ako nad protestmi obyvateľov slovenských lokalít, ktoré majú mať možnosť Američania používať. „To by u nás vôbec nikomu ani nenapadlo. Jasné, je to hluk z preletov, ale sú to vojenské lietadlá, ktoré chránia našu bezpečnosť, naše životy. A pokiaľ ide o Američanov, sme vďační, že u nás sú. Aj mne osobne to dáva väčší pocit bezpečia,“ uzatvára poľská novinárka. 

Oneskorený vstup do Aliancie

K podstate slovenského príbehu o Severoatlantickej aliancii, ktorý má dnes ďalšiu kapitolu v proteste generálneho prokurátora Maroša Žilinku, v populisticko-ľavicovej slovenskej opozícii v podobe Smeru a v proruskej piatej kolóne na Slovensku, sa musíme vrátiť cez summit NATO v Madride 1997. Bol to jeden z prvých summitov Aliancie, na ktorých som bol ako novinár a dodnes si pamätám svoje ohromenie, keď sa udialo to, čo sme tušili, ale dúfali, že sa nestane. Slovensko, ktoré som vtedy stále bral ako časť svojej vlasti, vyradili pre vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara a jeho nedemokratickú vládu z prvej vlny rozšírenia Aliancie. Rozšírenie sa týkalo Poľska, Maďarska a Českej republiky. 

Slovensko potom čakalo na vstup ďalších dlhých šesť rokov. Muselo pre to urobiť oveľa viac ako tri spomínané krajiny Vyšehradu, okrem iného poslať pomerne silný kontingent vojakov do spojeneckej operácie v Iraku. V Babylone, kde som slovenských vojakov v decembri 2003 ako novinár navštívil, sa rodila nová slovenská armáda. Ešte jazdila v slovenských gazíkoch a mala výzbroj z čias komunizmu, ale vojaci i dô-stojníci sa už správali západne.