Slovensko smeruje plnou rýchlosťou k úpadku. Aj zatvoriť oči je stratégia

V roku 2006 sa Slovensko rozhodlo, že reforiem bolo dosť. Robert Fico zavelil na návrat k socializmu a celá krajina ho nasledovala. Tentoraz išlo o socializmus s trhovou tvárou.

Po pätnástich rokoch je možné konštatovať, že zmena hospodárskej stratégie mala na Slovensko devastačný účinok. Nič ho nevystihuje lepšie ako relatívny pokles produktivity trvajúci dekádu.

Problémom však nie je R. Fico. A nie je ním ani Igor Matovič. Problém je, že si ľudia akosi zvykli na mlieko zadarmo. Je tu štát ako dojná krava, ktorá má vraj mlieka podľa potreby. Stačí len nastaviť vedro a podojiť.

Je jedno, či je to cestovanie zadarmo, bezplatné zdravotníctvo, lacné energie, minimálne mzdy alebo krúžkovné – ľudia to začali chápať ako súčasť služieb, ktoré má štát poskytovať.

Bežného Slováka nezaujíma, koľko toho vyrobí, aké služby ponúkne a predá, ale najmä to, koľko od štátu dostane. A tak takmer všetci politici podľa vzoru R. Fica nasadli do rovnakého vlaku smerom k úpadku.

Ekonomické dáta pritom hovoria jasnou rečou: ekonomické zlyhanie ficizmu je väčšie než ekonomické zlyhanie mečiarizmu. Minimálna mzda nezaručí vyššiu životnú úroveň a neurobí to ani finančná podpora megainvestícií.

Budovanie lepšieho života spočíva vo zvyšovaní produktivity práce prostredníctvom dlhodobého zvyšovania hodnoty ľudského kapitálu a podpory tvorby finančného kapitálu. Je to ponuková strana ekonomiky, ktorá rozhoduje o tom, aká bohatá krajina bude.

Iba podnikateľské prostredie, ktoré dokáže tvoriť a vytvára hodnoty, ktoré sa môžu následne rozdávať. Lenže to takmer nikto nechce počuť. Každý hovorí o západnej Európe a približovaní sa k jej sociálnemu modelu. Slovensko však nemá kapitál, infraštruktúru ani inštitúcie, ktoré by dokázali takúto politiku efektívne podporovať.

Je čas priznať si, že Slovensko žije nad svoje pomery.

Vlak smerom k úpadku pokračuje plnou rýchlosťou. Je jedno, kto ho riadi. Ak sa rýchlo nezatiahne ručná brzda, „grécka cesta“ už nebude iba klišé.

Najskôr pomalý a neskôr zrýchľujúci sa úpadok podporený demografickou katastrofou, prudkým nárastom dlhov a únikom kapitálu aj mozgov do zahraničia – to je realita, pred ktorou Slovensko stojí.

Aj zatvoriť oči je stratégia. No pre úspech krajiny rozhodne nie tá pravá. Riešenia sú pritom stále poruke. O desať rokov tu však už byť nemusia.