V polovici januára Žilinský samosprávny kraj organizoval tlačovú konferenciu, na ktorej upozornil na problémy pri aplikácii nových povinností v regionálnych nemocniciach. Župná riaditeľka odboru zdravotníctva Silvia Pekarčíková v rozhovore objasnila následky zvyšovania miezd a iných zákonných požiadaviek na fungovanie a budúcnosť nemocníc, ale aj celého slovenského zdravotníctva.

Na nedávnej tlačovej konferencii ste povedali, že až 77 percent nákladov nemocníc tvoria mzdy. Skutočne je to také vysoké číslo?

V niektorých našich nemocniciach je to menej, inde viac, ale priemerne áno. Preto si musíme veľa pomáhať z iných príjmov, aby sme vykryli náklady. Sú to lieky, špeciálny zdravotnícky materiál a iné položky.

Ako hospodária nemocnice, ktoré máte v správe?

Naše nemocnice sa snažia udržať vyrovnané hospodárenie.

Zároveň ste uviedli, že vás čaká v tomto roku odhadovaná strata prevyšujúca osem miliónov eur. Je to najmä pre dohodu odborárov a ministerstva?

Nie je to len o dohode. Je tu Zákonník práce a každý rok musíme zdravotníckym pracovníkom valorizovať mzdy. Percento valorizácie je podľa zákona 9,6 percenta. Konsolidačným opatrením sa malo znížiť lekárom na 6,6 percenta. Po štrajku lekárov sa im ponechalo 9,6 percenta. Už vlani sme však avizovali, že zvýšené náklady nás budú stáť 8,5 milióna.

Predpokladám, že tieto peniaze ste zatiaľ nedostali.

Nie, napriek tomu, že štát musel rátať s tým, že od 1. januára bude zdravotníctvo podľa odhadov Asociácie nemocníc Slovenska potrebovať 160 miliónov eur dofinancovanie len v rámci zákonnej povinnosti. Pritom zmluvy sa podpisujú tak, že k prvému marcu máte mať dohodnuté ceny na ďalší rok. Keďže je nový rok, teraz už prakticky úverujeme štát, lebo robíme za pôvodné zmluvy, ktoré boli nastavené podľa nižších súm. To znamená, že toto obdobie nemáme vykryté. Navyše naše nemocnice nemôžu v zmysle legislatívy čerpať úver.

Nie je to daň za to, že máme v zdravotníctve „sociálny zmier“?

Hovorí sa o sociálnom zmieri, ale v nemocniciach začínajú vznikať značne veľké rozdiely – napríklad, keď si porovnám platy sanitára s 25-ročnou praxou, ten má okolo 1 150 eur, a lekár s rovnakou praxou, ktorý má základný plat zhruba 4 550 eur bez bonusov, služieb a benefitov. Napríklad u nás má lekár s 25-ročnou praxou podľa platového výmeru 3 945 eur, ale skutočne dostane vyplatené 6 115 eur. To nie je skutočný sociálny zmier, pretože keď som chcela zachovať sociálny mier u nás, musela som požiadať riaditeľov nemocníc, aby zvýšili mzdy o tých 9,6 percenta všetkým lekárom, štrajkujúcim aj neštrajkujúcim. Keby sme zvýšili mzdy len tým, ktorí dali výpoveď, spôsobili by sme rozbroje minimálne medzi lekármi. A rovnako musí dôjsť k zvýšeniu mzdy ostatným zdravotníckym pracovníkom, aby priepastné rozdiely nespôsobili extrémny nedostatok a systém zvládol ošetriť požadovaný počet pacientov

Aký vplyv majú ďalšie body z dohody na vašu činnosť?

Zoberte si napríklad, že zamestnáte problematického lekára. Podľa dohody s LOZ ho musíme prijať na dobu neurčitú. To znamená, že po skúšobnej lehote toho človeka prakticky nemôžete vyhodiť. Druhá vec je, že ten, kto štrajkoval, si vyštrajkoval lepšie podmienky ako ten, kto tvrdo pracuje. Napríklad za prácu na urgentnom príjme dostane rovnakú odmenu ako ten, čo v úvodzovkách prespí noc na menej vyťaženom oddelení. Čakanie na prácu je dokonca lepšie zaplatené ako reálny výkon.

Nie je to luxus?

Cestujem veľa po svete a v každej krajine si idem pozrieť nemocnice a zdravotníctvo. Môžem povedať, že Slovensko je luxus v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Prečo?

Máme temer 120 nemocníc, ktoré poskytujú ústavnú zdravotnú starostlivosť na päť miliónov obyvateľov. Navyše máme v ústave napísané, že im poskytujeme v úvodzovkách bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Ak si chceme zachovať rovnakú zdravotnú starostlivosť v rovnakom rozsahu, potrebujeme v prvom rade ľudí a potom peniaze. Peter Visolajský dodatkami dohodol, že v nemocnici teraz potrebujem na jednom oddelení minimálne o štyroch až šiestich lekárov viac.

Čo pre vás znamená dohoda ministerstva s odborármi reálne v praxi?

V praxi máme hlavu v smútku. Ak nevyrokujeme so zdravotnými poisťovňami viac peňazí, tak reálne budeme vyrábať stratu. Potom budeme optimalizovať lieky, budeme optimalizovať špeciálny zdravotnícky materiál. Nakoniec budeme musieť optimalizovať aj ľudí – povieme si, že pôjdeme na nižší počet výkonov. Poisťovňa sa začne pozerať, že neplníme perspektívny rozpočet, a personál sa začne zamýšľať, že pôjde tam, kde môže operovať.

Nebude to všetko smerovať k nejakej prirodzenej optimalizácii siete nemocníc, kde regionálne nemocnice stratia?

Ak chcem zredukovať počet nemocníc, musím vedieť ako. Ak si myslím, že doktor Mrva z Trstenej, kde má dom a rodinu, sa presťahuje zajtra do Martina alebo do Žiliny, tak je to mylná predstava. Ak áno, tak sa odsťahuje do Česka, lebo to už pre neho a rodinu bude mať väčší zmysel.

Ako by sa to malo robiť?

Kraje by mali povedať, že na ich počet obyvateľstva je potreba toľko a toľko lôžok. V našom kraji máme 670-tisíc obyvateľov. Keď chceme všetkých uspokojiť, tak v prvom rade je nevyhnutné mať dostatok ambulantných lekárov. Ak chceme robiť reformu nemocníc, v prvom rade urobme upratovanie v ambulanciách.

Prečo je to také dôležité?

V zahraničí je ambulantná starostlivosť bežne rozdelená v pomere 70 k 30. Primárny kontakt je 70 a špecialisti 30. U nás to máme 50 na 50, čo je neefektívne, pretože každý pacient namiesto obvodného lekára ide k nejakému špecialistovi. Nikto pritom nesleduje, že včera bol u jedného doktora a zajtra pôjde k druhému s tou istou odbornosťou.

Takže pre optimalizáciu siete nemocníc je kľúčové, aby sme najprv zoptimalizovali ambulantnú starostlivosť a na tom môžeme stavať?

Áno, až potom redukujme nemocnice. Lebo nemáme systém pripravený na to, aby sme pacientov teraz poslali z nemocníc inde.

Netreba spraviť v zdravotníctve aj audit výdavkov?

Musíme si nastaviť realistickejšie mechanizmy úhrad. Mala by nastať veľká revízia, napríklad zo strany ministerstva financií. Keď dávajú peniaze, nech si revíziu urobia oni. Nemôžeme predsa spraviť z capa záhradníka. 

Silvia Pekarčíková
Pôsobí ako riaditeľka odboru zdravotníctva na Žilinskom samosprávnom kraji. Jej prioritou je riadenie regionálneho zdravotníctva, tvorba zdravotnej politiky a v rámci originálnych kompetencií realizácia preneseného výkonu štátnej správy. Prechodom cez klinickú prax v nemocnici, svetom laboratórnej diagnostiky a implementáciou medicínskych projektov v sieti privátnych nemocníc získala značný prehľad o potrebách slovenského zdravotníctva. Riadenie nemocníc a polikliník v zriaďovateľskej pôsobnosti jej spolu so sieťou poskytovateľov primárneho kontaktu a špecialistov dáva príležitosť koncepčne tvoriť komplexnú, kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť pre obyvateľov kraja. Zároveň je predsedníčkou sekcie zdravotníctva SK8.