Základom každej stratégie je vízia, kam sa chce podnik dostať, a bez toho sa nezaobíde ani budovanie značky. Na pretvorenie Slovenska do značky však môže byť ešte priskoro, keďže niet veľmi na čom budovať, myslí si Martin Bajaník, autor konceptu značky Shtoor a spolumajiteľ reklamnej agentúry Brandy.
Slovenský výrobok – znamená to niečo?
Dnes to je skôr navodenie takého hejslováctva. Rozmer, že keď si kúpite paradajku od človeka zo Slovenska, tak bude mať prácu, je sporný. Slovenský výrobok – za tým nič nie je. Už to nemusí znamenať ani to, že to tu bolo vyrobené, ale iba zabalené. Napríklad značka belgická čokoláda nevznikla vďaka tomu, že sa vyrába v Belgicku. Ale tak, že má vysokú kvalitu. Že sa to spája s Belgickom, je efekt pre krajinu. Nedá sa začať tým, že budeme kupovať slovenské výrobky, ale tým, že budeme vyrábať kvalitné veci. Na tom by sme mali trvať. A na tom bol aj Shtoor postavený. Ak by sme nemali kvalitné veci, nefungovalo by to.
Napadne vám dobrá slovenská značka?
Značka je výraz vzťahu k zákazníkovi. Z tohto pohľadu ich je pomerne málo. Zaujímavé príbehy sú značky ako Sygic alebo Eset, ktoré dokázali ísť aj za hranice. Kedysi, ešte v deväťdesiatych rokoch, bola dobrá značka Fun rádio. Tých značiek je málo, asi tým, že v tom nevidia hodnotu. Ale ako hovorí známy citát, značka je to jediné, čo vám zostane, keď zhorí firma.
Ide aj v prípade Esetu o dobrú značku? Nejde „len“ o úspešnú firmu a „len“ dobrý produkt, ktorý vo veľkom nakúpia ITčkári?
Je to príbeh. Slovo značka v dnešnej dobe funguje ako náboženstvo. Má to mytológiu, históriu, prísľub v rámci produktu. Dnes už toto Eset má. Je to case study, ako slovenská firma dokáže preraziť vo svete. Nie je to značka, ako ju definuje Saatchi & Saatchi, teda lovemark. Nie je to značka, ktorú by sme milovali. Ale archetypy značiek sú rôzne. Z vodární lovemark nikdy nevyrobíte, ale môže to byť úspešná firma.
Ako by ste predali Slovensko ako značku?
Podľa mňa to tu ešte nie je definované. Keď idete do Krakova, cítite, že to je študentské mesto. Sú tam kluby, školy, história. Má to svoju atmosféru. Keď idem do Ľubľany, žije to tam, je tam veľa fair-tradových obchodov. Tie mestá majú nejakú nenaordinovanú skutočnosť. Toto je v Bratislave problém. Ani Staré Mesto nemá definované, čím chce byť. Ak by napríklad malo žiť kaviarňami, ako to bolo svojho času na Ventúrskej, malo by vytvoriť podmienky, aby sa tým kaviarňam dobre žilo. A nie naopak. V celonárodnom meradle Slovensko pre mňa nemá identitu a preto by tomu najprv mala predchádzať nejaká idea. To by však chcelo iný typ verejnej správy, ako máme dnes.
Čiže chýba vízia, kam sa chce Slovensko ako krajina dostať.
Určite. To je základ každej stratégie. Potenciál tu je rôzny, ale momentálne nie je nič, čo by sa dalo vyzdvihnúť. Máme peknú krajinu, ale v tej peknej krajine sú tisíce bilbordov. Máme pekné mestá, ale polovicu z nich zbúrali komunisti alebo chátrajú, lebo sa nenašli peniaze na opravu.
Nechýba Slovensku aj niečo výnimočné, čím by sa dalo predať? Hory, kúpele, jaskyne, hrady a zámky sú predsa aj inde?
Ak by sme išli do hĺbky, Slovensko má viac minerálnych prameňov ako Spojené štáty a Kanada dohromady. Vtedy tá malosť môže byť výhodou, lebo cestovať po Amerike chce iný časový a finančný rozmer ako cestovať po Slovensku. Ale služby sú tu katastrofálne a nič sa za vyše dvadsať rokov nezmenilo. Treba vytvoriť podmienky na to, čo chceme rozvíjať. A nemôžeme rozvíjať všetko, lebo nebudeme rozvíjať nakoniec nič.
