Nuž na také správy, akú vyslovil v piatok minulý týždeň Nobelov výbor, ktorý sa rozhodol Európskej únii udeliť Nobelovu cenu za mier za rok 2012, nie je veru únia v poslednom čase zvyknutá. Do pozornosti svetových médií sa dostáva najmä preto, že už niekoľko rokov nie je schopná vyriešiť dlhovú krízu a že pre hospodárske ťažkosti v niektorých častiach Európy narastá nezamestnanosť, sociálne napätie aj vplyv radikálov.
Tým skôr je krok Nobelovho výboru prekvapivý, najmä svojím načasovaním. Neprekvapí, naopak, že predstavitelia únijných inštitúcií aj mnohí európski politici správu privítali napospol s neskrývanou radosťou a hrdosťou a možno tým boli aj sami trochu zaskočení. To však neznamená, že sa pre výber laureáta neobjavila kritika, rozpaky aj mnoho otázok.
Nóri (ich krajina sa opakovane odmietla k ocenenej EÚ pripojiť) voľbu vysvetlili šesťdesiatimi rokmi, keď sa únia a jej predchodcovia snažili o zblíženie medzi národmi a šírenie mieru, demokracie a ľudských práv.
Rozhodnutie dáva možnosť spomenúť na to, čo stálo pri zrode tohto projektu: teda úsilie poučiť sa z chýb z minulosti a pokusu vybudovať na pôde rozbombardovanej Európy spoločenstvo založené namiesto ničivého rinčania zbraní na vzájomnom dialógu a spolupráci. Je však otázkou, či únia v tomto smere bola alebo je hýbateľom alebo skôr len produktom. V druhom prípade by si možno cenu zaslúžili skôr krajiny, ktoré porazili nacistické Nemecko. Otázkou je aj to, ako a či práve únia a jej predchodcovia bránili Sovietskemu zväzu počas studenej vojny v tom, aby sa predišlo ďalšiemu konfliktu.
To, že cenu získava nie konkrétny človek či skupina ľudí za výnimočné činy a názory, ale politicko-ekonomické zoskupenie, akým je EÚ, je zvláštne. To, že prichádza vo chvíli, keď Gréci pri návšteve nemeckej kancelárky pália nacistické zástavy a keď sa v uliciach búria davy pre hospodárske trampoty, na ktorých vzniku sa únia spolupodieľala laxným prístupom k dodržiavaniu vlastných pravidiel, takisto niekoho vedie k podvihnutiu obočia. Napriek tomu do toho výbor išiel a nejde o jeho prvé kontroverzné rozhodnutie. Stačí si spomenúť trebárs na to, keď ocenil Jásira Arafata.
Tentoraz chcel výbor nielen oceniť minulosť a jej výdobytky, ale najmä naliať trochu guráže a sebavedomia do žíl európskych politikov. Cena prichádza v jednej z najťažších etáp európskej integrácie a oceňuje paradoxne aj cestu, po ktorej sa dostala do súčasného bodu, keď sa objavujú aj špekulácie o možnom konci únie v doterajšej podobe. Voľba to rozhodne nie je nekontroverzná, ale nie je ani tragickým omylom, za aký ju označil český prezident Václav Klaus. Verme, že si európski politici, keď sa zasa nabudúce stretnú nad nejakou konkrétnou témou, aj vďaka oceneniu uvedomia aj širšie súvislosti toho, prečo vlastne pri rokovacom stole sedia.
Únii s predsedami a prezidentmi, ktorých k mäteniu zahraničných partnerov existuje hneď niekoľko, sa vyčíta, že nie je schopná hovoriť jedným hlasom. Ani tentoraz. Šéfovia únijných inštitúcií sa namiesto toho, aby hneď každý sám vychrlil pár slov s cieľom dostať sa čo najrýchlejšie do médií, mohli dohodnúť aspoň na spoločnom vyhlásení. Ubrali by tým vietor z plachiet kritikom a mohli úspešný deň zavŕšiť symbolickou bodkou.
Možnosť na nápravu budú mať 10. decembra pri oficiálnom odovzdávaní ceny. Zatiaľ nie je jasné, kto ju bude preberať. Azda sa nájde riešenie, ktorým sa únia nestrápni.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 41/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
