Na prázdnej ulici s geometricky minimalistickou architektúrou formálne jasne odkazujúcou na svoje arabské korene vidíme zhluk objektov (staré barely, gumy, krivé hrdzavé plechy). Ich komponovanie však už na prvý pohľad pôsobí štylizovane. Pouličná inštalácia sa presným fotografickým „zakonzervovaním“ odrazu stáva zaujímavou, dokonca iritujúcou. Najskôr vyvoláva klasické otázky: „Čo je to? Kde je to? Je to momentka alebo inscenovaná fotografia?“ Ich prvoplánovú nástojčivosť však dokáže vstrebať pokojná vizualita kompozície. Zaujímavá je v kontraste troch obrazových plánov. Prvý horizontálny a druhý vertikálny sa zlievajú do zvláštne organizovaného neporiadku vecí, na ktorom si až po bližšom skúmaní všimnete, že veľký barel jemne vyosený z úplného stredu záberu nestojí na ceste, ale na doske položenej na bočných bareloch. Najvýraznejším prvkom je stojaca pneumatika, ktorá zohráva v kompozícii zaujímavú, možno kľúčovú funkciu. Fotka má silu aj vo výraznej zemitej farebnosti objektov len s jemným akcentom žltej a červenej a takmer monochrómneho svetlého pozadia ulice a neba. Vďaka tomu zamrznutá situácia v popredí ešte viac vystupuje do popredia. Kompozícia má silný výraz práve v očakávaní, že sa to všetko odrazu začne hýbať (ako v dynamických kompozíciách od švajčiarskeho dua Fischli/Weiss). No azda najviac iritujúcou je absencia ľudí. Pozeráme sa predsa na ulicu, prostredie, ktoré poznáme z médií ako štandardné pozadie pouličných bojových konfliktov na Blízkom východe. Práve tento aspekt dodáva fotografii úplne iný rozmer. Žiadny prach, zbrane, utekajúci ľudia, bolesť. Len tichý svet vecí a budov. Koncentrované, takmer metafyzické ticho pred pohybom.
Martin Kollár
(1971) je absolvent kamery na VŠMU v Bratislave. Za svoje fotografické práce dostal viacero medzinárodných ocenení. Je autorom kníh Obrazová správa o stave krajiny (Bratislava, 2001), Nothing special (Paríž, 2008) a Cahier (Paríž, 2011). Aktuálne je hosťujúcim lektorom na Akadémii umení a dizajnu v Stuttgarte. Žije striedavo v Paríži a na Slovensku.
