Skutočná medicína sa robí v Afganistane

Dva dni po tom, ako E. Kušíková rozprávala TRENDU o živote na vojnovej pôde, vyšli oficiálne správy o obsadení nemocnice v Kundúze. Traja muži zo špeciálnych afganských jednotiek tam zbraňami ohrozovali lekárov aj pacientov. Po hodine ozbrojenci nakoniec odišli, no nemocnicu na pár dní zavreli, kým od ministerstva obrany a vnútra nedostali prísľub, že budú opäť rešpektovať ich humanitárny priestor.

Ako vám napadlo ísť na humanitárnu misiu?

Mala som to v sebe dlho. Od strednej školy som si hovorila, že ak budem lekárkou, pôjdem do Afriky zachraňovať svet (smiech). Po vysokej škole sa to znova vrátilo, len dôvody sa zmenili. Už to nebolo o zachraňovaní sveta, lebo si uvedomíte, že to nie je tak, že všetci čakajú práve na vás. A ani to nie je správny dôvod, prečo vycestovať na humanitárnu misiu.

Aký je správny dôvod?

Chcela som si vyskúšať, aké je to pracovať niekde inde, mimo mojej komfortnej zóny. Bola to výzva nechať sa vytrhnúť zo zabehaných koľají a robiť medicínu inak. Okrem toho, bolo to v čase, keď v Česku prebiehala akcia Ďakujeme, odchádzame a mnoho vecí, vzťahov sa vtedy zmenilo. Vtedy som si uvedomila, že nie je dobré zostávať v takom mladom veku niekde, kde vás aj tak neocenia. Hlavne som však dospela do bodu, že ísť na misiu neznamenalo utiecť odniekiaľ, ale urobiť krok vpred.

Nakoniec z vás urobili šéfku jednotky intenzívnej starostlivosti v nemocnici v Kundúze.

Áno, išla som tam do pozície vedúcej tímu. V čase, keď som tam bola, tam pracovalo zhruba tristo ľudí, no väčšina personálu boli miestni ľudia. Zdravotníkov zo zahraničia tam bolo asi 25. Je jedno, či je to Afganistan alebo Afrika, prístup k vzdelaniu je tam obmedzený. Zdravotníci zo zahraničia teda prinášajú know-how a manažérske zručnosti.

Zdroj: archív Evy Kušíkovej

A na akej úrovni sú miestni zdravotníci?

Veľa závisí od toho, v ktorej krajine ste, aký je tam prístup k vzdelaniu. Môže sa vám stať, že narazíte napríklad na zdravotnú sestru, ktorá už má akú-takú skúsenosť z nemocnice alebo súkromnej polikliniky, ale potom aj na takú, ktorú musíte učiť aj základnú algebru. Vzdelanostný rozptyl je tam veľmi veľký. No je fakt, že som dovtedy nezažila ľudí, ktorí by sa tak chceli učiť, a tak napredovali míľovými krokmi. Veľa z nich by to dotiahlo veľmi ďaleko, keby mali také možnosti ako my.

V akých priestoroch sa na misiách ošetrujú pacienti? Predstavujem si to ako poľnú nemocnicu v seriáli M.A.S.H.