Pred desiatimi rokmi sa Slovensko v medzinárodnom rebríčku spokojnosti pacientov Europe Health Consumer Index ocitlo na 16. priečke, v poslednom porovnaní sa prepadlo na 24. miesto. Dôvodov nespokojnosti pacientov môže byť viacero. Od pocitu, že dlho čakajú na ošetrenie, až po fakty, že niekedy nedostávajú kvalitné služby a informácie. Na to, koľko je v zdravotníctve peňazí a že až 23 percent týchto zdrojov ide priamo z vreciek pacientov – čo je mimochodom porovnateľné s podielom súkromných výdavkov vo Švajčiarsku –, ich ľudia dostávajú naozaj málo.
Ako prvé človeku napadne, že príčinu treba hľadať v neefektivite zdravotníckeho systému. Podľa niektorých odhadov sa ročne v zdravotníctve zbytočne minie viac ako miliarda eur. Sú to peniaze všetkých občanov, ktoré skončili takpovediac v koši vinou nepoctivého biznisu či neefektívnych zdravotníkov. No rovnako aj samotných ľudí, ktorí sa buď o seba nestarajú vôbec, alebo lekárov navštevujú až príliš často a zbytočne. Môžu to byť pritom práve pacienti, ktorí do systému nevkladajú mesačne ani euro alebo len minimum zo svojich výplat.
Slovenské zdravotníctvo je od nepamäti postavené na princípe solidarity. A je to správne, pretože sú prípady, keď sa človek nevie sám o seba postarať a naozaj nemôže za to, do akej rodiny sa narodil alebo aké nešťastie mu život priniesol. Nemali by sme si však tieto prípady zamieňať s falošnou solidaritou. Ako hovorí Jan de Bruijn v rozhovore pre TREND – prečo by sa mali všetci skladať na to, že niekto napríklad zanedbáva základnú hygienu a nestará sa o svoje zuby?
Zdá sa, že súčasné vedenie ministerstva zdravotníctva má ambíciu túto situáciu zmeniť a pripravuje nový, adresnejší systém zdravotného poistenia. Zmeny, aj keď len veľmi nesmelo, odobrila aj vláda vo svojom programovom vyhlásení. Smer-SD, ktorý je na čele vlády, tak konečne prestal ľudí klamať, že zdravotníctvo je zadarmo.
Že to tak nie je už ani dnes, vedia aj malé deti so zdravotným postihnutím, ktoré musia strpieť mediálnu pozornosť, aby si vyzbierali peniaze na liečbu v súkromnom rehabilitačnom centre. Pretože aj keď štát za ne platí zdravotné odvody a ich rodičia tiež prispievajú zo svojej mzdy do systému, zdravotná poisťovňa im tento „nadštandard“ nezaplatí. Viacerí by sme si pritom riziko, že ho raz budeme potrebovať, zaplatili v rámci zdravotnej poistky. Hneď potom, ako kompetentní urobia poriadok v systéme a utnú chápadlá zdravotníckej chobotnici.
