Na naliehanie, aby uviedol príklad, kedy by sa novela zákona o zodpovednosti za škodu uplatňovala, Radoslav Procházka novinárom odpovedá: „Dostanete peniaze z Európskej únie na nejaký projekt. A vy, hoci ste vedeli, že svojím konaním môžete spôsobiť nesúlad s pravidlami, za ktorých je ten príspevok poskytnutý, tie pravidlá nedodržíte, Brusel peniaze vezme a musia sa nájsť v štátnom rozpočte... A to je škoda, ktorá občanom Slovenskej republiky vznikne.“
Poslanec zjavne hovoril o dvoch známych kauzách. Pri nástenkovom tendri ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja vyhlásilo (!) tender na neprístupnej nástenke ministerstva. Pretože tým nevytvorilo „podmienky súťažného prostredia“, Európska komisia nepreplatila Slovensku viac než jedenásť miliónov eur. V prípade sociálnych podnikov nerešpektovalo podmienky únie ministerstvo práce, ktoré porušilo pravidlá o štátnej pomoci. Slovensko tým prišlo o 25 miliónov eur. V oboch prípadoch je nepochybné, že škoda vznikla, že ju spôsobili verejní činitelia, ktorí nepostupovali s odbornou starostlivosťou a nemali ani relevantný dôvod spoliehať sa na to, že škodu nespôsobia.
Lenže právo na náhradu škody by si voči nim vymohol štát len vtedy, ak prokurátor pred súdom preukáže, že činitelia tak konali, hoci vedeli, že tým môžu spôsobiť nesúlad s pravidlami, za ktorých bol príspevok z eurofondov poskytnutý. Preukázať také niečo pred súdom je nielen ťažké, ale priam nemožné. Novela by mohla niekoľkých činiteľov dostať pred súd, ale to je všetko. Zodpovednosť za škodu zostane aj naďalej nevymožiteľná.
