Školy ignorujú klimatickú krízu. Aj preto žiaci v piatok štrajkujú

Na malom pódiu stojí stredoškoláčka Sandra Bulla. „Doteraz sme konflikty riešili zbraňami namierenými na nepriateľa. V tomto však mierime sami na seba. Žiadna druhá strana neexistuje,“ hovorí. Tlieskajú jej stovky rovesníkov, ktorí v polovici marca prišli na študentský štrajk za záchranu klímy. „Aj tí, ktorí sú najviac zodpovední za znečisťovanie ovzdušia, dýchajú rovnaký vzduch. Aj tí, ktorí najviac znečisťujú oceány, pijú rovnakú vodu. Až keď zahynie posledný strom a zmizne posledný kúsok zelene, potom si uvedomia, že nádych sa nedá kúpiť,“ vysvetľuje S. Bulla.

Keby reakcie na ich štrajk sledoval nezainteresovaný človek, musel by zhodnotiť, že študenti niekomu stúpili na otlak. Heslá ako „Neexistuje právo na SUV“ či „Neberte nám budúcnosť“ sú zámerne provokatívne. Mladí na námestiach po celom svete – v marci sa štrajk konal v 1 693 mestách vo viac ako stovke krajín – nemajú záujem o chlácholivý dialóg. Chcú vidieť paniku a systémové zmeny.

Nejde o hobby, ale o život

Ich neskrývaný radikalizmus rozprúdil vášnivú debatu. Na každé virtuálne potľapkanie po pleci by sa našlo aspoň jedno obvinenie z naivity či neochoty chodiť do školy. Jaroslav Daniška z konzervatívneho portálu Postoj.sk si napríklad myslí, že „základom našej civilizácie je škola a disciplína v nej, ak chcete veriť v lepší svet. Detské štrajky, to je scestie, od detí treba žiadať viac disciplíny a vedomostí v školách. Napríklad aj o tom, aké krásne a škodlivé boli utópie minulosti“.

Takúto kritiku si štrajkujúci školáci nevypočuli len „od internetov“. Karolína Blunárová z Gymnázia na Grösslingovej ulici v Bratislave hovorí, že s podobnými postojmi sa stretávajú aj na škole. „Nedá sa povedať, že by to naši učitelia a vedenie školy vnímali celkom pozitívne. Niežeby sa nezaujímali o budúcnosť planéty, ale u väčšiny panuje v rôznej miere predsudok, že protest zneužívame na vymeškanie vyučovania,“ vysvetľuje.

Na prvé počutie znie táto výhrada rozumne. Ak chcú mladí naozaj dobre porozumieť klimatickej kríze a hľadať na ňu riešenia, mali by sa o tom v prvom rade učiť.

Všetci stredoškoláci, s ktorými sa TREND rozprával, však svorne upozorňujú na vážny problém – vzdelávací proces najdôležitejšiu tému ich životov ignoruje. „Málokedy sa k nej v rámci učebných osnov dostaneme. A keď, tak len veľmi okrajovo. Vždy ma to na moment sklame a poviem si, že to asi nezaujíma všetkých natoľko, aby sme detaily rozoberali na vyučovaní. To je však absurdné. Klimatická kríza nie je hobby, ktoré môže človeka zaujímať alebo nezaujímať. Je to hrozba. Tu ide o naše prežitie,“ zdôrazňuje K. Blunárová, ktorá sa stará o logistiku piatkových protestov.

Štátny pedagogický ústav síce environmentálnu výchovu eviduje ako prierezovú tému, ale alarmujúce zistenia Medzivládneho panelu OSN pre klimatickú zmenu, podľa ktorých má ľudstvo na zvrátenie klimatického kolapsu len dvanásť rokov, vôbec nereflektuje.

Pedagógovia sa o klimatickej zmene z metodických usmernení dozvedia akurát to, že by mal žiak byť schopný „zhodnotiť vplyv klimatotvorných činiteľov na podnebie vybraných miest na zemi“ či „správne interpretovať údaje o klimatických charakteristikách prezentované v rôznych grafických a textových podobách (tabuľky, schémy, grafy, klimatické diagramy, tematické mapy)“.

Čo už, vychováme sa sami

Zoskupenie Fridays for Future, do ktorého patrí aj K. Blunárová, sa tento nedostatok snaží aspoň čiastočne kompenzovať organizovaním prednášok v školách. Ešte systematickejšie k problému pristúpili žiaci z Piaristického gymnázia v Trenčíne, ktorých tiež hnevalo, že sa u nich téma klimatickej krízy začína a končí prednáškou o znečisťovaní ovzdušia na chémii.

Kvalitné vyučovanie podľa nich musí ísť viac