Termín odovzdania prihlášok na výšku sa však blížil. Volila som teda cestu koníčkov: kreslenie, fotografovanie, písanie.. až som zrazu na Googli objavila pojem marketingová komunikácia. Bum! Amorov šíp priamo do hrude. Čím viac som si o nej čítala, tým viac mi srdce plesalo od radosti. Mala som jasno!
„Marteking?! Dievča moje, radšej si mala ísť za zubárku.“ Hej no, dedko to ani vysloviť poriadne nevedel. Ja sama som bola plná očakávaní, do čoho vlastne idem.
V domnení, že súkromná škola bude omnoho kvalitnejšia, som sa prihlásila na Akadémiu médií – odbornú vysokú školu mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave. Netrvalo dlho, kým som zistila, že kvalita výučby tohto zamerania je na Slovensku celoplošne veľmi nízka, čo ma skutočne mrzelo, keďže štúdium ma nesmierne bavilo.
Ale čo už, dobrý marketér sa aj tak rodí v teréne, a tak som sa namiesto poflakovania venovala zbieraniu skúseností v praxi. Arťák, copýk, stáž, súťaž, reklamná agentúra, marketingové oddelenie, festival reklamy... všetky tieto predtým nepoznané slová zrazu nadobudli význam, stala som sa ich súčasťou. Ocitla som sa v novom svete, ktorý mi poskytoval vrchol mojej Maslowovej pyramídy – sebarealizáciu a naplnenie vlastného potenciálu.
Zo strany školy však prišla riadna facka. Vedenie ju doslova vytunelovalo, inšpekcia jej odňala akreditáciu a majiteľ priestorov nás odpojil od elektriny. Väčšina učiteľov nebola riadne vyplatená a meno Akadémia médií sa prepieralo v každom bulvárnom plátku. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, tri roky štúdia za sebou, záverečná práca rozpísaná a... a ja som nemala chuť začínať odznova.
Našťastie, aj vďaka iniciatíve profesorov sa nám bakalársky stupeň podarilo oficiálne (aj „slávnostne“) ukončiť.
Vtipné je, že ma táto negatívna skúsenosť neodradila a pokračovala som v tom istom odbore magisterským štúdiom na Univerzite Komenského. Jedným z motivačných faktorov bola určite aj zvedavosť, ako to na takej štátnej, že vraj prestížnej vysokej škole vyzerá.
