Šimečkov boj s ľahostajnosťou

Keď v tejto nálade Martin M. Šimečka vydá knihu s podtitulom Ako som sa stal vlastencom, prináša jasné oživenie. Nielen preto, že používa slovo, za ktoré by ho kaviareň oliala kapučínom. Ale preto, že v ňom zaznieva náznak optimizmu, od ktorého sme si odvykli.

Problém ľahostajnosť

Šimečka pojmom vlastenectva, pochopiteľne, nemieri na tupý nacionalizmus. Rieši si jednak vlastnú identitu, čo v jeho prípade nie je triviálne, pretože rodinné zázemie a životný príbeh mu dlho dávali na výber, či chce byť Čechom alebo Slovákom. Jeho definícia vlastenectva by mohla znieť takto: znamená to, že viete, kam patríte, a dané miesto vás zaujíma a cítite voči nemu zodpovednosť.

Tak sme už aj pri jednom z dvoch hlavných motívov Šimečkovej knihy. Je ním ľahostajnosť. Autor sa na tri mesiace utiahol na samotu, aby rozlúskol podstatu slovenskej spoločnosti a príčiny stavu, v ktorom sa nachádza.

Jeho biografia na to dáva dobré predpoklady. Jednak zažil od ruských augustových tankov, cez normalizáciu, disent, 17. november, Mečiara až po Fica všetko zásadné za posledných päťdesiat rokov. Navyše bol súčasťou skupiny ľudí, ktorí sa o stav a analýzu spoločnosti zaujímali bez ohľadu na to, aké zriadenie a aké nebezpečenstvo práve vládlo. Ak sa dnes pokúša o sumárny psychogram spoločnosti, má na tento kráľovský intelektuálny žáner nárok. Navyše ho dokáže vypointovať najstručnejšie, ako sa dá – do jedného slova.

Ľahostajnosť. Šimečkova historická diagnóza znie, že sme spoločnosť tých, ktorým je to jedno. Prechádza národným dejepisom a ukazuje, kde sme zlyhali a nezaujímali sa. A kto sa nezaujíma, nemôže ani po takmer tridsiatich rokoch slobodnej ponovembrovej existencie očakávať, že sa bude na svojej hrude cítiť úplne zmysluplne a komfortne.

Zdroj: N press

Martin M. Šimečka - Medzi Slovákmi: Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom (N Press) 2017, 155 s.

Martin M. Šimečka patril do okruhu českého a slovenského disentu, bol šéfredaktorom Domina fórum, denníka Sme a týždenníka Respekt. Dnes je komentátorom Denníka N.

Diskutujme

Mať pointu je výborné, ale pri hodnotení spoločnosti ako celku sa nutne ide na tenký ľad. Preto sa zo Šimečkovej knihy úplne nedozvieme, prečo sú Slováci ľahostajnejší než napríklad Švédi, Kolumbijčania či Pygmejovia. Zaznievajú síce narážky na rolu divokej prírody, ktorej majestát si nás podvoľuje, či historické odkazy na dlhotrvajúce slovenské poddanstvo, ktoré vytvorilo DNA našej nepriebojnosti a zakríknutosti. Hovoriť však toto hipsterom v KC Dunaj v roku 2017 pôsobí bizarne. Navyše: iné je hodnotiť nivelizovanú náladu a apatiu spoločnosti v rámci potenciálne nebezpečného komunistického režimu a kázať o zodpovednosti národu, ktorý dnes tlačí vozíky cez nákupné centrá.

Šimečka si berie právo hovoriť o spoločnosti ako o akcieschopnej entite, ktorá dokáže robiť historické kroky. Rovnako prísny a náročný je k jednotlivcom. Tvrdí, že exponované figúry sú schopné posúvať spoločenské dianie. Preto si kriticky podáva (aj keď ohľaduplne) Dubčeka či Budaja a čuduje sa ich nedôslednosti pri vzdore voči režimu. Žiadať obete pre dobro spoločnosti od ľudí vo veľmi komplikovaných životných situáciách či zavalených existenciálnym strachom však miestami pôsobí ako morálne kádrovanie. Nikto nemôže vedieť, čo by robil na ich mieste.

Čím viac ľudí koná suverénne, tým väčšia časť spoločnosti sa tým nakazí

Najneskôr tu je zrejmé, na čo je Šimečkova kniha dobrá. Od intelektuálov totiž chceme, aby nám prinášali zásadné tézy. Nejde o to, aby sme s nimi úplne súhlasili. Ale aby provokovali naše myslenie a vírili diskusiu.

Problém s víziou

To platí aj o druhom nosnom motíve knihy, ktorý sa – a dovoľme si toto klišé – vinie textom ako červená niť. Šimečka spomína na ponovembrovú chvíľu, keď sa literárny historik a publicista s pohnutým životným osudom Juraj Špitzer zhromaždených tribúnov revolúcie opýtal, aký štát to teraz vlastne chcú mať. Rozhostilo sa ticho. Odpoveď na túto otázku zostáva nezodpovedaná dodnes a v kombinácii s už spomenutou ľahostajnosťou ide podľa Šimečku o hlavný deficit našej spoločnosti.

Opäť: good point. Ale ako by ten scenár štátu mal vyzerať? Z histórie novembra sem zaveje tvrdenie, že Západ s napätím očakával, či mu my sami neponúkneme alternatívu k spotrebnému kapitalizmu. Dnes je jasné, že revolučné svetre potrebovali upratovať komunistov a nemali kapacitu kresliť globálnu alternatívu ku „koncu dejín“. Na čom by teda idea novej spoločnosti mala stáť?